Ahoj,
nakoniec som sa ti odvážila napísať. Ak hľadáš nejaký (rozumný) dôvod, musím ťa sklamať, žiadny totiž neexituje. Len som tak rozmýšľala, že keby možno… Možno… Možno len o pár mesiacov, týždňov alebo dní. Možno by stačili len minúty a všetko by bolo iné. Pamätáš si ako sme sa spoznali? Nie? Vlastne je to nepodstatné, ale pre mňa sa tá chvíľka stala záchranou pred každodennými útrapami. Tá chvíľa nemohla patriť nám, bola ako z nejakého filmu či knihy. Bola však len moja a tvoja. Bola naša. Stáli sme pod zastávkou a čakali. Tá malá škatuľka nebola len zastávkou, predstavovala aj naše životy. Bola v nej veľká diera, ktorou mohol hocikto prísť a zničiť všetko od základov. Už mnoho krát to tak bolo, boli sme naivní? Alebo, snáď sme len verili v dobrotu (ľudí)? 
Bez pohybu sme stáli a čakali. Na seba? Na počiatku vonku len mrholilo, onedlho však dážď začal padať prudšie a silnejšie. Snažil sa nás zahnať k sebe? My sme tam však naďalej postávali uvedomujúc si prítomnosť jeden druhého – cudzinci. Až keď dážď začal padať šikmo, rovno na nás – mali sme niečo spoločné. Stekal po našich telách, možno by na nich zotrval aj dlhšie, keby ho nepremohla gravitácia. Na tvoje ruky dotýkajúce sa môjho tela bola však aj gravitácia prikrátka.
Pozreli sme sa na seba a začali sa smiať, pretože… boli sme snáď blázni? Hlúpa otázka, jasné, že sme (ne)boli.V tej chvíli sme boli obaja zlomení, ale nepovedali sme si to. Ver alebo nie, myslím, že sme to o sebe vedeli a v tej chvíli nás práve naša zlomenosť zviedla pod tú strechu. Smiali sme sa, pretože sme mohli.. pretože sme chceli. Zabudli sme na celý svet. Vtedy do mojej búdky konečne prišiel niekto, kto ju nehodlal zničiť. Nespájala nás však len naša zlomenosť, pretože keby sme na nej stavali náš vzťah, opäť by z nás zostali len črepiny.
Boli by sme zdrvení, zranení, skľúčení, sklesnutí, podlomení, skrátka zruinovaní. Opäť.
Keby sme sa však poznali len o pár chvíľ skôr, možno by sme nepoznali akú príchuť má pád. Spoločne by sme sa dotýkali hviezd s pocitom, že vznášať sa k nim je naším údelom.
Nech si však v mojom živote bol akokoľvek dlho, chcem Ti len poďakovať za všetko, čo si mi dal skrz tvoje slová a skutky. Bol si pre človek, ktorý v mojom živote nezotrval dlho, ale napriek tomu si ho kompletne obrátil naruby v dobrom zmysle slova. A možno si mi tie črepiny môjho života pomohol opäť zlepiť dokopy. Ja som ťa na oplátku milovala. Aj keď si to nikdy nežiadal. Vedel si o tom? Zrejme sa to už (ne)dozviem.
(Asi) je ešte príliš skoro používať minulý čas.Dúfam, že náš spoločný čas sa ešte neskončil. Niekde v časopriestore sa stretneme, keď to budeme najmenej čakať a najviac potrebovať, opäť uvidím tvoj úsmev.
Naše cesty sa skrížia, keď na seba budeme pripravení.
S (láskou) pozdravom, veď ty vieš kto
