Každý to pozná. Ten pocit, keď už ďalej nevládze. Nevie, ktorou cestou sa vydať. Dokonca, ani či sa opäť postaviť alebo ostať na dne, zranený a sám. Dovolím si tvrdiť, že aj ty si sa tam už ocitla, možno nie raz… Bolo to ťažké obdobie plné bolesti.
Lenže si stále tu.
Niečo na tom dne si mala nájsť. Existuje presne konkrétny dôvod prečo si sa ocitla na takom temnom mieste. V tomto čase si viem predstaviť, ako si všetko v duchu preklínala. Dookola si si kládla otázku: „Prečo práve ja?“ Zrejme si to dno potrebovala.
Pre niekoho slúži ako odrazový mostík k niečomu lepšiemu. Inému zas ukáže to, čo nevidel pod svetlom. A mne osobne… pre mňa práve toto najtemnejšie miesto ukázalo moju skutočnú tvár. Moju skutočnú silu. Nie, nie. Žiadne super schopnosti ako lietanie, rýchlosť svetla alebo prerazenie rukou betónovú stenu.
Získala som niečo oveľa vzácnejšie. Okrem zistenia, že som nesmierne tvrdohlavá, v čom som sa len utvrdila. Pochopila som, že dokážem zvládnuť veci, ktoré by ma za šťastných chvíľ rozniesli na prach. Možno som mala prijať pomocnú ruku ľudí, ktorí so mnou ostali na dne. No nedokázala som to. Nie kvôli hrdosti. Nechcela som im spôsobovať bolesť.
Zrejme sa aj nahnevali, že som práve ich pomoc odmietala, no malo to pre mňa význam. Vážim si ich pomoc, viac ako hocičo iné. Lenže bol to môj boj. Jediné, čo som od nich potrebovala, bolo vedieť, že sú tu. Že keď to vzdám, oni ma nasmerujú, ba dokonca zachránia.
Teraz už viem, že môžem bojovať aj sama. Že viem si svoje problémy vyriešiť sama. Nehovorím, že nikoho nepotrebujem, to zase nie. Zistila som, kto pôjde za mnou na samé dno, aby ma vytiahol. Aby mi podal pomocnú ruku. No zistila som aj to, že som oveľa silnejšia ako som si myslela.
Verím, do budúcna, že ma už len tak hocičo nerozhodí. Že sa budem vedieť pozrieť na problém/skutočnosť z oboch strán. Že to, čo som sa naučila za posledných dní, moje budúce ja zužitkuje.
