Keby si vedel, ako veľmi mi chýbaš, neodišiel by si. Keby si vedel, koľko lásky som ti chcela ešte dať, nemlčal by si. Keby som ti dovolila ukázať viac zo seba, neopustil by si ma. Keby si ukázal zo seba viac mne, bojovala by som o teba.
Ale všetko bolo inak. Aj je. Bohužiaľ.
Neviem slovami vyjadriť, aké to medzi nami je. A už vôbec neviem povedať, ako to ďalej bude. Zrazu žijeme bez kontaktu, bez odpovedí, bez otázok a bez seba. Je to divné. Stalo sa to tak rýchlo a zrazu ostalo prázdno.
Neviem kde si, neviem ako sa máš a či ti chybám tak, ako ty mne. Ale dúfam, že áno, že aspoň trochu. Lebo ja na teba myslím často. Až tak, že to začína byť šialené. Cítim ťa pri sebe aj keď tu nie si. Vnímam ten pocit, keď som bola pri tebe. Keď sa moja duša smiala a cítila som svoj domov. V tebe som sa našla. A tak veľmi som dúfala, že sa v tebe budem nachádzať po celý život.
Neurobil si nič výnimočné, nedalo sa jasne povedať, že som mala dôvod sa do teba zamilovať, ale jednoducho mne už stačilo len to, že si.
A zrazu nechápem, prečo sa medzi nami miesto lásky vytvorila priepasť. Kedy sa to celé stalo a kto dovolil, aby sa to rozpadlo, keď to ešte poriadne ani nezačalo. A tak ťa hľadám v každom, no nevidím ťa v žiadnom. A viem, že sa túlaš niekde po svete sám a ja si prajem byť tam. Po tvojom boku s túžbou, skúsiť to znova. Možno bola chyba stretnúť sa, spoznať sa a zamilovať, ale ja už teraz viem, že túto chybu chcem opakovať stále. A dokonca rada a s úsmevom na tvári. Pretože s tebou sa mi ľahšie žije a bez teba sa strácam.
