V to ráno jej zaraz prišlo všetko úplne iné. Vstala, natiahla si všetky končatiny, poriadne vystrela chrbát a vyzrela von oknom. Cítila to. Dnes sa stane niečo výnimočné. Nechcela zažiť bežnú rannú rutinu. Preto miesto ovsenej kaše, pripravila banánové lievančeky. Presne také aké mávajú na raňajky správne fitnesky. Ona sa za takú nepovažovala i keď veľmi túžila po nádhernej štíhlej postave, krásne vypracovaných rukách a ladných krivkách. Prišla si obyčajná. Tuctová. Povzdychla si. Dnes chce zažiť deň, aký ešte nezažila. Miesto toho aby sa šla prichystať na dobrodružstvo, začala predvádzať baletné tance. Chichi, celá ona. Do rytmu jej hrala príjemná akustická hudba.
Gitara a klavír sa ozývali na celý dom. V celom tom rozpoložení a kráse si predstavovala ako je niekde uprostred uponáhľaného mesta. Nechápala kam sa ľudia tak náhlia. Zrazu sa zobudila. Už dávno sama sebe zakázala utekať v myšlienkach. Ale keď… bolo to všetko tak neskutočne krásne! Vôbec sa jej nechcelo ísť von. Opojená hudbou, jemne zasnívaná, s dobrodružstvom v nohách a vášňou v tele.
Všetci v jej okolí túžili po láske. Každý sa chcel s niekým čo najskôr dať dokopy, zamilovať sa a počúvať o tom aký sú neskutočne sladký a neviem čo. Ona však vedela, že takto to nefunguje. Lásku našla už dávno. V sebe samej, vo svete, maličkostiach. Pretože presne o to ide. A možno mala okolo seba veľa princov a možnože aj niektorého z nich mala rada. No všetkému dávala čas. Bola totiž odhodlaná kráčať po ceste sebapoznania. Nie, nerozumejte zle. Nebránila sa skutočne ničomu. Len už dávno pochopila, že sa musí zamerať hlavne na seba a nie na to s kým a koho bude ľúbiť.
Ležala na podlahe. Telo rozvalené, pohľad zahľadený do stropu. Nikdy si nevšimla aká je žiarovka fascinujúca. Bože, občas sa neznášala za takéto úvahy. Veď dámy toto nerobia, či snáď áno? Ešte nenašla nikoho, kto by robil také hlúposti… Hlúposti? Tu sa trošku pozastavila. Naozaj, to čo robí sú hlúposti? Nie je to len skrátka nejaká jej súčasť, vďaka ktorej vyniká z davu? Keby nebola taká sebakritická a keby si dokázala priznať, že aj ona môže byť v niečom úžasná, možno by nad tým premýšľala dlhšie. No takto to len zahodila do časti JA, ktorá bola skladiskom pre hlúpe nápady. Nie však nenávratným. Po čase sa tam vždy vráti a všetko podrobne preberá. Až nakoniec vždy nájde niečo, s čím predsa len súhlasí a berie to ako tú úžasnú a správnu vec.
Vyrazila von. Bývala vo veľkom meste, zatiaľ krátko no čo to tam už poznala. Rozhodla sa pre park. Rástlo tam mnoho stromov, tieklo veľa vody a zopár tajuplných zákutí. Rozhodla sa pre posedenie na móle. Ako sa tam pomaličky blížila všimla si známu siluetu. Usmiali sa na seba. Podišla sa bližšie a v tej chvíli vedela, že dnes tak skoro domov nepríde…
Viac mojich článkov si môžeš prečítať na mojom osobnom blogu http://www.byriush.sk
