Neviem ako ty, ale ja som si už neraz po nevydarenom vzťahu povedala: „Teraz nechcem nikoho“. V mojom okolí badám čoraz viac ľudí, kamošov, kamošky, ktorí sa s niekým stretávajú, píšu si, chodia spolu na kávu, pivo, na prechádzky, do kina, ale nie sú „vo vzťahu“ a keď sa ich spýtam, ako to medzi nimi je, len pokrčia plecami, pozrú sa na seba a samy nevedia, ako majú odpovedať. Randia spolu, ale nie sú spolu. Stretávajú sa, ale nechcú vzťah .
Od malička ma rodičia učili, že ak niečo chcem, musím si to zaslúžiť. Sledovanie rozprávok ma však utvrdilo v tom, že každý môže nájsť skutočnú lásku, spriaznenú dušu bez vynaloženia väčšieho úsilia a teraz sa čudujem, prečo sa môj princ na bielom koni ešte nedostavil. Kde je ten vzťah, ktorý si zaslúžim, ozajstná láska, ktorú mi sľubovali v detstve? Život však nie je rozprávka, v rozprávke ti nepovedia, že skutočný vzťah nie je zadarmo, že sa musí budovať. Naša generácia však vyrastá v časoch, kedy sa všetko dá rýchlo získať, preto ak máme mať vzťah, tak len bez námahy a väčšieho obetovania.
V snahe niekoho upútať, očariť ho, čítame rôzne návody ako na to, aby sme sa nemuseli zbytočne namáhať, nevynaložili priveľké úsilie a hľadáme tu pravú, častokrát najkratšiu, cestu ako byť šťastný až do konca života. Ale ono to také jednoduché nie je.
Chceme perfektný vzťah, ale nechceme na ňom pracovať. Chceme niečo, čo nám dá ilúziu vzťahu, bez toho, aby to v skutočnosti vzťah bol. Chceme hlboké spojenie pri zachovaní vecí, tak ako sú, lebo takto nám to vyhovuje. Chceme si v hlave udržať ideu lásky, ale nechceme sa zamilovať. Chceme niekoho držať za ruku, objať ho bez skutočného záväzku. Chceme teplé telo, ku ktorému sa večer pritúlime, ale nie partnera. Chceme sa vedľa niekoho zobudiť, bez toho, aby sme si u neho vybalili kufre. Chceme odmenu, bez rizika. Chceme predstierať, že nemáme emócie, že sa nechceme viazať, zatiaľ čo nosíme svoje srdce vo vrecku, pre prípad, keby ho niekto potreboval. Hráme hru, v ktorej testujeme niekoho, či je dosť dobrý na to, aby sme skončili hneď spolu šťastní, zatiaľ čo nerozumieme ani samy sebe. Sedíme s priateľmi a hovoríme o pravidlách hry, ale nikto nevie akú hru sa pokúšame hrať.
Je nám s druhým človekom dobre, vidíme kam to speje, ale nenazývame veci pravými menami. Stojíme jednou nohou vo dverách a bojíme sa vstúpiť ďalej, ale zavrieť dvere nechceme. Držíme si človeka vo vzdialenosti, na ktorú dosiahneme, aby bol pri nás keď ho budeme potrebovať, ale dosť ďaleko na to, aby sa nepohrával s našimi citmi, no najviac sa pohráme so svojimi citmi my samy. Keď sa nám zdajú veci byť príliš blízko skutočnosti utekáme, schovávame sa, odchádzame…Veď v mori je mnoho ďalších rýb, ďalších šancí na nájdenie lásky, ďalších pokusov, ako byť šťastný do konca života v sekunde a bez námahy.
Ale naozaj ti to takto vyhovuje? Prečo sa naša generácia tak bojí vzťahov? Nepredstieraj, že nemáš emócie, pretože každý vie, že tam sú a hranie hry na toho kto je silnejší ťa určite raz omrzí. Tak nazvi veci pravým menom a uvidíš, že budeš nakoniec šťastná.
foto: elitedaily
cover foto: thoughtcatalog.com
