Napriek tomu, že je to čoraz ťažšie, vnútri cítim, že život nemusí dávať zmysel na to, aby sme ho mohli viesť vyrovnaný a spokojný. Je toho odomňa viac očakávaneho, zrazu je tu viac povinností, viac pomyselných aj skutočných problémov, či starostí.
Nikdy som nepremýšľala nad tým, že na tomto svete nechcem byť, no teraz sa mi tu páči najviac z celého doterajšieho života. Samozrejme, rok má ročné obdobia a človek nálady. Niekedy je to všetko naozaj neúnosné a mám pocit, že aj psychicky nezvládnuteľné, ak by sme sa zameriavali na každú vec. Ale za každú chvíľu šťastia, hoc bezdôvodnú, to vždy doteraz stálo.
Uvedomila som si, že toho nemám tak málo, aby som nemohla byť vďačná za to všetko. Nič nie je samozrejmosťou. Vraví sa, že to zistíme, až ked o to prídeme. Nechcem si však veci začať vážiť až vtedy, keď bude neskoro.
Postupne vnímam všetku tú nádheru a lásku, ktorá ku mne prúdi. Od milovanej osoby, ktorá pri mne stojí a miluje cez všetky omyly. Od verných priateľov, ktorí tu sú aj navzdory času a zmenám. Z krásneho počasia či chutného jedla, ktoré môžem vnímať, ochutnať a užívať si. Radosť z hudby, ktorá ma pochopí a povzbudí.
Existuje mnoho krásnych a vzácnych, či už hmatateľných alebo nehmatateľných každodenných maličkostí a vecí, ktoré môžeme zbožňovať, keď si uvedomíme, že ich máme k dispozícii. A ak sa už v živote vyskytne nepríjemná situácia, nenechám sa ňou položiť na lopatky bez toho, aby som sa aspoň nesnažila o boj, či nápravu.
Ak to nepôjde, netreba sa týrať a vyčítať si mnohokrát nie dôležité veci. Sú aj také, ktoré sme zmeniť ani ovplyvniť nemohli. Preto sa už, chvalabohu, tieto situácie snažím brať menej tragicky, menej vážne. Koniec koncov, naozaj záleží len na tých pár podstatných veciach a ľuďoch. A naozaj toho nemáme nikdy tak málo, aby sme o to nemohli prísť a aby sme si to nemohli vážiť.
