Barbora Jurovcová: Nemyslím si, že som umelec. Kreslím a maľujem vtedy, keď mám na to chuť
Rozhovory
Dnešná #Slovenkadna je vskutku šikovné žieňa, popri práci stíha maľovať veľmi zaujímavým spôsobom. Akým? To sa dozvieš v mojom rozhovore s Barborou Jurcovou.
Ahoj Barbora, skús sa nám predstaviť.
Volám sa Barbora, mám 28 (spomínam to preto, lebo mi väčšinou tipujú viac) a tento článok vznikol preto, lebo kreslím a niektoré svoje obrazy nechávam na rôznych miestach najmä v Bratislave a po novom ich tlačím na tričká, ktoré nechávam v rôznych obchodoch. Ale nie som umelec. Za normálnych okolností si nastavím budík na 6:30 a idem do práce (Elite Solutions), kde sa starám o sociálne siete našich klientov. No a keď mi zvýši čas a mám chuť, tak si po nociach niečo nakreslím.
Prečo si sa po obrazoch rozhodla pre tričká?
Asi si nepamätám ten moment, kedy mi to napadlo. Jednoducho som chcela „zrecyklovať“ niečo, čo už som vytvorila. Načo by obraz zapadal prachom u mňa na byte, keď z neho môžem robiť autorské plagáty, ktoré môžem posunúť ľuďom, ktorým sa páčia. A keď sa niekomu páčia obrazy, mohlo by sa im páčiť aj to, keby ich mohli nosiť na tričku. A keďže mám trojročné skúsenosti s potláčaním tričiek a viem, ako to funguje, išla som do toho prirodzene.
Odkiaľ čerpáš inšpiráciu?
Ak myslíš inšpiráciu ku kresleniu, tak tu vieš nájsť všade. Ak myslíš inšpiráciu k tým ďalším aktivitám – nechávanie obrazov a tričiek na rôznych miestach – tak k tomu ma asi inšpirovala moja práca. Z každej strany počúvame o tom, že ak chceš, aby si tvoju tvorbu ľudia všimli na sociálnych sieťach, musíš byť originálny, mať nápad.
Raz som išla vyhodiť jeden z mojich obrazov, ktorý sa mi už nepáčil. A potom mi napadlo, že niekomu by sa páčiť mohol. Tak som naň zozadu napísala môj Instagram a Facebook a oprela ho o kôš. Ak ho niekto nájde a vezme si ho, možno mi napíše. V tom momente mi napadlo, že by to mohla byť zaujímavá a dlhodobejšia aktivita, tak som v tom pokračovala. Obraz som vždy odfotila pri konkrétnom koši, fotku zavesila na obidve sociálne siete a uviedla adresu, kde ho ľudia môžu nájsť.
Tričká predávaš, ale aj rozdávaš. Prečo?
To rozdávanie bol úvod k predávaniu. Keby som ich nenechávala v kníhkupectvám a v obchodoch, dnes by som neodpovedala na tieto otázky =). A o tom, že predávam tričká, by vedeli iba moji kamaráti a niekoľko fanúšikovej na mojej stránke. Pýtalo si to nejakú haluz na úvod. Samozrejme, neznamená to, že už žiadne tričko nikde nenájdete. Mám ešte nejaké v zálohe.
Na tvojich tričkách sa objavili Frida, Jozef Kroner alebo aj Salvador Dalí. Kreslíš iba tie osobnosti, ku ktorým máš vzťah a nejako ťa inšpirujú…alebo?
Samozrejme, že kreslím tie osobnosti, ktoré ma niečim zaujali alebo inšpirovali, alebo som nakreslila aj také, ktoré si odo mňa vyžiadali moji kamaráti. Ale najlepšie nakreslím to, na čo mám aktuálne chuť ja sama. Fridu som nakreslila už trikrát, lebo ma chytil jej príbeh. Salvador Dalí maľoval obrazy, ktoré by som si ani nevedela vyskladať v predstavách. Takže je pre mňa inšpiráciou a zároveň má podivný (v dobrom) vzhľad. Rada kreslím špecifických a vráskavých chlapov. Obdivujem Kronera, veľmi sa mi páčia Werichove úvahy, ale uznávam aj Kanyeho Westa. Takže áno, sú to ľudia, ktorí majú niečo do seba.
V čom myslíš, že je tvoja tvoja odlišná od ostatných?
Každý, kto si našiel svojský štýl, je iný. Brutálne obdivujem ľudí, ktorí vedia nakresliť portrét tak, že vyzerá úplne rovnako ako fotka. Na nerozoznanie od originálu. To je podľa mňa talent od Boha, alebo roky pracovania na technike kreslenia/maľovania. Alebo oboje. Ale čím je to iné, keď to vyzerá rovnako ako predloha? Preto sa mi viac páči, keď má autor svoj štýl. Že uvidím raz obraz a viem, že je od toho alebo od toho. Preto verím, že už sú rozpoznateľné aj tie moje.
Ako by si sa chcela posunúť v tvojej tvorbe do budúcna?
Hlavne to chcem stále robiť v tom mojom kľude. Preto v poslednej dobe odmietam to, že niekomu nakreslím portrét na zákazku. Ide o to, že na maľovanie veľa času nemám. A keď si ho nájdem, tak rada kreslím to, na čo mám chuť. Mám ďalší nápad, ako posunúť moje obrazy ďalej, ale zatiaľ si ho nechám pre seba. Ak je to naozaj dobrý nápad, tak sa o tom dozviete =).
Kde najčastejšie vyberáš miesta, kde nechávaš tričká a prečo práve tie miesta?
Snažím sa tématicky, ale niekedy to nevyjde. Takže Jula Satinského som nechala v Panta Rhei pri jeho knižkách, Kronera v Martinuse pri slovenskej literatúre. Fridu som chcela nechať v bare Frida Store, ten však už neexistuje. Tak si našla svoje miesto v Next Apache, lebo sa mi tam hodila. Nedávno som išla do mesta s tým, že viem, kde nechám Salvadora Dalího. Bolo zavreté. Odvtedy som nemala čas, ale tento víkend ho tam nájdete =).
A teraz prichádza moja najobľúbenejšia otázka: aká je tvoja najväčšia výstrednosť?
Tak toto je najťažšia otázka. Výstrednosť je asi tá črta, čo z človeka „kričí“ na ľudí. Takže tú moju výstrednosť budú skôr vnímať oni, ako ja =).
Myslíš si, že sa na Slovensku dá uživiť umením ako napríklad čisto kreslením obrazov?
Podľa toho, aké máš životné štandardy, ale myslím si, že ak naozaj na sebe makáš a urobíš si dobré promo, dá sa to. Napríklad vo forme workshopov sa to určite nejako dá prepojiť. Ale je to určite tvrdá práca.
Ďakujem za rozhovor.
