A práve tým niekým, som si bola ja. Nemohla som čakať na anjela strážneho. Nemohla som skúšať analyzovať, či je niekto z môjho okolia natoľko silný, aby ma z teba vyliečil. Začala som sa liečiť sama. Bol to zdĺhavý proces, ktorému som veľa obetovala – a nie vždy bolo jasné, či tá cesta vôbec niekam vedie, či mi raz bude lepšie. No nakoniec bolo.
unsplash.com
Ľudský kontakt ma ubíjal. Vidieť šťastie iných a nechápať to stratené svoje alebo naopak, vidieť iných nešťastie a byť ešte viac nahnevaný stotožňovaním sa s nimi. Čítala som. Čítala som sama a veľa. Čítala som o poétoch, ktorý písali o láske ako o niečom, čo som v živote nezažila. O ľuďoch, ktorí boli pre svoju polovičku schopní obetovať všetko, lebo opak bol pre nich nešťastím, kým tebe prišlo veľkorysé darovať mi už len tvoj čas.
Čítala som o osudoch lások, ktoré skončili tragicky, no za nepatrnú chvíľku zažili viac ako my dvaja. Náš stereotyp, ktorý básnici nikdy v láske nezažili. Som tak nasatá tvojimi nepredstavami o láske, že sama nechápem, ako dokázal Peter milovať Luciu, keď ho spočiatku nechcela vídať? A ako môžeme byť my presným opakom? Či platí nepísané pravidlo, že čím menej sa žena ponúka, tým viac sa o ňu muž snaží? Ponúkala som sa vo všetkom. Vo vyznaniach, v sprevádzaní, v pomáhaní, v ľúbení. Ponúkala som sa, až som sa musela začať ponúkať byť pre teba lepšia, aby si ma neopustil. A aj tak sa tak stalo. No ja som čítala. A každou ďalšou prečítanou kapitolou, či v tragédii, či v románe, či v detektívke, či v rozprávke, som sa cítila silnejšia a silnejšia.
unsplash.com
Emócie mi knihy dávali a brali, búrili a upokojovali, no môj rozum mi dával každou knihou viac najavo, že si za to nestál. A že moja podstata zomrela v prispôsobovaní sa tvojej. Pretože ja som svoja knižnica, z ktorej čerpám pocity, nálady, zvraty a konce. Moje srdce rozhoduje o šťastných koncoch. A práve o jednom rozhodlo.
