Naše staré lásky…
Tie, ktoré ti zídu na um, pri jedle, ktoré ste obaja milovali alebo filme, ktorý ste spolu pozerali. Tie, na ktoré si z času na čas spomenieš, keď zaspávaš.
Vynoria sa aj bolesti. Rozchody. Áno, tie boli veru ťažké.
Vtedy si si myslela, že tá bolesť nikdy nepominie…že tu bude s tebou navždy.
Bola taká silná, že si si nevedela predstaviť, že by jedného dňa zrazu nebola.
Prešli mesiace, roky. Veci sa znova začali vracať do normálu. Po preplakaných nociach si si vážila každý jeden dobrý deň. Vážila si si každú maličkosť desaťnásobne viac ako kedysi keď si si myslela, že máš všetko, keď máš jeho. Pamätáš sa na tieto obdobia?
foto: tumblr.com
Takéto chvíle ostávajú v nás. Máme pred nimi rešpekt. Vyvarujeme sa chýb, aby sme sa vyhli smútku, ktorý sme prežili. Je to dar. Opatrnosť. Poučili sme sa z chýb a môžeme ísť ďalej. Čas plynul a bolestivé spomienky vystriedali tie, na ktoré si s úsmevom spomenieš.
My ženy milujeme veľmi. Vieme milovať nehorázne silno a intenzívne.
Lásku si vážime.
Spomienky uchovávame.
Staráme sa o ne a berieme si z nich ponaučenie.
Láska nás posúva ďalej.
To čo sme si prežili nás robí vo vnútri silnejšie, pripravenejšie a rozvážnejšie.
Veď koniec koncov, na čo chceme v starobe spomínať, ak nie na naše mladé zlomené srdcia? 😉
