„Zákazník ma nazval rasistom, pretože som mu nedoniesol jedlo dostatočne rýchlo. Ja som biely, on bol biely… „
Niektoré povolania sú vlastne kurzom sebaovládania, za ktorý ti niekto ešte aj platí. Hovoríme o tých, v ktorých človek prichádza do kontaktu s ľuďmi – zákazníkmi. A tieto príbehy sú jasným dôkazom toho, aký nepríjemný tento kontakt môže byť.
1. Po tom, čo som mu podala kávu so sebou, som mu namiesto “nech sa páči”, popriala pekný deň. Napísal oficiálnu mailovú sťažnosť, v ktorej opisoval tento môj prejav “nehoráznej neslušnosti” ako koniec sveta. Poslal ho vedeniu spoločnosti aj priamo môjmu manažérovi. Kde sa títo ľudia berú?!
2. Pracovala som na zákazníckej linke. Prepojili ku mne nejakú pani, a tá hneď, ako začula môj hlas, zahlásila: “Dajte mi k telefónu nejakého Američana. Chcem hovoriť s niekým domácim.” Snažila som sa jej vysvetliť, že ja som domáca a žijem tu od narodenia, nemám predsa ani prízvuk, no márne. Len po mne vrieskala, že sa so mnou baviť nebude a vyžiadala si manažéra.
3. Dvadsať rokov dozadu (keď to ešte zákon dovoľoval) som popri škole brigádovala v trafike. Pamätám si, ako do mňa ľudia hučali vždy, keď išli hore ceny cigariet. “Čože?! Toľko?! To mám z čoho zaplatiť, veď nie som milionár?!” A moje 15-ročné ja tam len stálo, čumelo do blba, a nevedelo, čo na to povedať.
4. Robila som v obchode s maliarskymi potrebami. Pravidelne k nám chodila jedna bláznivá ženská, ktorá s obľubou kričala na nás aj na svoje deti. Raz na mňa vyskočila, pretože sme nemali na sklade “tmavobiely papier”. Nie šedý, nie čierny, nie krémový… chcela len tmavobiely a my sme ho ako na potvoru nemali.
5. Do zvieracích potrieb vtrhla žena, hodila mi na pultík rozhryzenú psiu hračku, a nevrlo na mňa zasyčala: “Chcem to vrátiť. Kúpila som to zhruba dva roky dozadu a môj pes to už nechce.” Pochopiteľne som ju poslala kade ľahšie, no ešte predtým som si vypočula pár korenistých prívlastkov na moju osobu.
6. Očividne som jednu pani cez mikrofón v drive-thru neprivítal s dostatočným entuziazmom. Paradoxné na tom bolo to, že som sa s ňou ani nerozprával ja, no keď som sa jej to pokúšal vysvetliť, naštvala sa milá pani ešte viac a skoro mi capla kabelkou.
7. Pracovala som na pokladni v McDonald’s a tetuška sa mi prišla sťažovať, že v jej Big Macu chýba paradajka. Povedala som jej, že do Big Macu paradajka nejde, preto tam, pochopiteľne, nie je. “No to teda ide, slečinka,” zahlásila a začala spievať našu reklamnú pesničku o Big Macu, pričom náhodné slová nahrádzala slovom „paradajka“, aby dokázala, že má pravdu.
