Za každou hádkou si mi vravel, že to bude lepšie. Za každou slzou si mi vravel, že už žiadna nebude. Sľuboval si, ale neplnil. Vravel si, že sa zmeníš. Veľmi rád si používal frázu: „Verím, že sme sa poučili a nespravíme tú istú chybu“. A ja som bola naivná a hlúpa, že som tomu verila.
Vždy ,keď začalo ísť do tuhého, tak si nahodil masku „dospeláka“ a zrazu si sa chcel o všetkom porozprávať ako dvaja dospelí a rozumní ľudia. Lenže obaja sme vedeli, že to je len posledné záchranné koleso, ktorým si sa snažil zachrániť aj to málo, čo z nášho vzťahu ostalo. Už to dávno nie je také, aké to bolo. Už to ani také nebude. Nikdy. Márne si mi vravel, že treba mať vieru a všetko bude fajn. Že to zvládneme. Ale za každou hádkou, slzou a premárneným večerom rozmýšľaním o tom, v čom robím chybu ma od viery odrádzali. Čím viac som sa snažila dúfať, tým viac som v tom nevidela zmysel.
Prišiel problém a ty si sa to snažil obrátiť proti mne. Nechal si ma cítiť sa previnilo a ja som si začínala myslieť, že som najhorší človek na zemi. Neviem ako si ma dokázal presvedčiť o tom, že tvoje názory, tvoje nápady a to čo robíš ty je správne. A čo robím ja, je zvrátené, choré a detinské. Stratila som samú seba, keď som našla teba.
Zmenila som sa, pretože TY si to tak chcel. Ty si ma postupne modeloval podľa tvojich predstav. A keď som sa pozrela do zrkadla, nespoznala som samu seba. No ako plynul čas a ja som vytriezvela zo zamilovanosti, začínala som vidieť trhliny v našom vzťahu. Všetko mi začalo do seba zapadať a biť do očí.
Žiadal si už priveľa, keď si mi zakazoval mojich priateľov, večerné vychádzky s partiou, alkohol a zábavu. Hovoril si mi, že to čo robím ja, nemôžem robiť večne, že to je choré. Chcel si aby som celý deň sedela na zadku v teple domova a čakala na teba, aby som sa ti venovala. Chcel si ma mať pod kontrolou. Chcel si, aby som bola naviazaná na teba. Chcel si mať istotu, že bez teba budem stratená a nebudem si vedieť poradiť. Chcel si mať istotu, že sa nebudem vedieť odpútať od teba. No teraz viem, že som schopná žiť bez teba.
Úprimne? Je mi lepšie.
Veľakrát som si povedala, že to je hlúposť čo riešime. Že to nie je na rozchod. A vždy som ti dala šancu v nádeji, že to možno konečne vyjde. Že sme konečne obaja dospeli. Prvé dva mesiace to bolo ako z rozprávky a potom to začalo všetko odznova. Nezmyselné hádky. Zákazy. Žiarlivosť.
Mala som sa samej seba opýtať už na začiatku, či to má vôbec zmysel. Pri druhom náznaku, že to nikam nevedie som sa mala dokopať k slovíčku „zbohom“ a skončiť to. Nepremárnila by som roky plakaním a trápením sa. Nedostala by som sa do bodu, v ktorom som sa cítila previnilo za svoje zmýšľanie len preto, že ty tak nezmýšľaš. No napriek tomu všetkému, ti ďakujem za to, že si ma naučil, že sa treba pozrieť pravde do očí.
Láska niekedy nestačí. Keď sa dvaja ľúbia, neznamená to hneď, že spolu majú ostať do konca života aj keď im to spolu nefunguje. Nestačí si nahovárať, že raz to možno bude perfektné a že sa to spraví. Nespraví. Ja som pochopila jednu vec. Treba sa postaviť pravde do očí aj keď nie je príjemná. Nemôžem klamať samu seba večne.
Je na tebe, či si vyberieš pravdu alebo budeš žiť v dokonalom klamstve.
photo: pexels.com
cover photo: pexels.com
