Vo svojom okolí pozorujem častokrát zvláštny fakt. Ľudia, ktorí sa len nedávno milovali najviac na svete, sa zrazu menia na cudzincov, ktorí si nevedia prísť ani na meno. A tak premýšľam nad tým, či hnev alebo smútok dokážu vymazať z pamäti všetko to krásne. Či ľudia len tak zabudnú na to, čo kedysi cítili.
Prečo, keď to dvom nevýjde, namiesto toho, aby si dali priateľské zbohom, začnú akúsi „tichú“ vojnu? Prečo si nevážia to všetko, čo spolu zažili, toho človeka, s ktorým sa delili o to najintímnejšie natoľko, aby sa k sebe správali s trochou úcty?
Láska je láska. Vždy bola a bude. To, že skončila, neznamená, že vôbec nebola. Ona existovala. Bola silná, krásna, skutočná. A na to netreba zabúdať. Síce ju už tí dvaja zdieľajú s niekým iným, no spomienky len tak nezmiznú.
Láska dá človeku to, čo nič a nikto na svete nemôže zmazať. Pocit zo srdca nevymažeš. Či už sa s partnerom rozídeš v „dobrom“ alebo v „zlom“, vaša chvíľa tu bola. Robili ste sa šťastnými, smiali ste sa spolu, plakali spolu. Hovorili si tajomstvá a zdieľali každú minútu dňa. Boli ste najlepšími priateľmi a jeden druhého veľa naučili. A na to by ste nemali zabúdať.
Preto si váž, ak si ju zažila. Znamená to, že si mala šťastie. Nezanevri na ňu, na neho. Zober si tie najlepšie spomienky, a poučená kráčaj ďalej. Už vieš, čo od vzťahu chceš. A to, že to s ním nevyšlo, neznamená, že ste sa nepokúsili.
