Pred pár rokmi si si možno hovorila, že by si chcela byť niekto, kto v živote niečo dosiahne. Chcela si zmeniť svet. Bola si tak sebavedomá, cieľavedomá a pyšná sama na seba a na svoje výsledky. Pomaly, ako si bola staršia si videla, že to nie je také ľahké ako si myslelo tvoje mladšie ja.
Teraz trčíš niekde, kde ťa to nebaví a strácaš nádej v samú seba. Pred niekoľkými mesiacmi si sa ľuďom mohla chváliť, že si zmaturovala na výborné, že ťa prijali na školu vďaka stredoškolským výsledkom. Lenže čo z toho, keď sa teraz cítiš stratená ako ihla v kope sena? Čo z toho, keď teraz na tej tvojej škole, kde ťa zobrali bez prijímacích skúšok, trpíš a cítiš ako ti podvedomie kričí, že ty tu nemáš byť? Že toto nie je niečo, čo by si chcela robiť celý svoj život?
Čo takýto čas?
Stratila si nádej v seba samú. Zrazu sa ti zdá, že nič nedosiahneš, že nie si ničím výnimočná, že ti život dáva samé prekážky, a ty namiesto toho, aby si ich preskakovala, ich ani nepodliezaš, dokonca ani neprekračuješ. Zastavila si sa pred nimi a sama čakáš, čo sa bude ďalej diať. Neveríš, že niečo dokážeš sama.
Niekto je jednoducho takto nastavený. Možno by mal na viac, ale neverí si a psychika robí s človekom veľa, pretože ak si niekto povie, že to nezvládne, tak to naozaj nezvládne. Potom tu máme takých, ktorí si veria bez hociakej pomoci. Takýmto život praje. Sú silní a ty im závidíš a túžiš byť ako oni.
Pre teba je však tento svet veľký a nevieš čo si v ňom počať. Si už nejaký čas dospelá, ale stále si nespoznala samú seba. Nevieš, čo by ťa bavilo robiť, nepoznáš svoje koníčky, na ktorých by si mohla stavať svoju budúcnosť. Nemáš sa proste o čo oprieť. Ak toto zažívaš, môžem ti dať len jednu radu. Vydrž. Všetko má svoj zmysel a každého to odvedie tam, kde má byť. Už len dúfať, že pri tom nestratíš nervy.
