Človek čaká v živote na mnoho vecí. Žena je však nedočkavá a najradšej by chcela všetko hneď. Chce mať aspoň akúsi istotu, nádej. Nemáme radi čakania, nemáme radi nervozitu a stres, ktorý nám doba čakania spôsobuje.
Ak si práve na tzv. „čakačke“ a nevieš, čo bude zajtra a ako si zariadiš život, pretože ti práve tvoje predstavy vyprchali, je to normálne. Človek si musí niečím prejsť. Osobne mi to viacerí povedali. Neboj, aj na teba raz dôjde či chceš alebo nechceš, či mi to priali alebo ma chceli pripraviť… Je tomu tak.
Dnes sú vzťahy v čakacej podobe, kedy čakáme často na niečo, čo sa nestane, alebo to len jednoducho odďaľujeme. Odďalujeme náš odchod, naše rozhodnutia a tým sme pod tlakom. Deň za dňom však berieme realisticky – jednoducho tak, ako to je. Nerobíme z komára somára, pretože sme si už zvykli na zhon, na ten tlak a máme v sebe silu, ktorá nás posúva vpred.
Nemáme čierne dni, máme len dni nostalgie. Z času na čas sa zvykneme pozastaviť a v tej chvíli si povieme, že od zajtra alebo od nejakej doby to zmeníme. Často to však neurobíme. Niečo v nás, nejaké naše druhé ja, nás presviedča, že máme ešte čas, alebo to predsa skúsime a možno to vyjde. Či už ide o vzťahy, prácu, rodinu, vieme to potlačiť a vydržať.
Najlepším liekom v časoch nostalgie je pobyt v prírode, či plač. Žena plače od radosti aj od žiaľu. Plač je neskutočne silný. Dokáže nás po chvíli upokojiť a všetok hnev sa zrazu stratí. Neskôr pochopíme význam, prečo sa to všetko deje. Verím, že každý z nás raz nastúpi na ten správny vlak a nebude na čakacej stanici. Pretože to človeka ubýja nie len navonok ale aj vo vnútri.
