Bola som sama, na chate, s malým dieťaťom a každovečerná nuda prišla príliš skoro. Spomenula som si, ako mi kamoška v Prahe hovorila, že naša ex-spolužiačka s niekým randí vďaka zoznamke cez aplikáciu. No nech sa páči, budú tam fotky, zasmeje sa aspoň. A tak aj bolo, toľko zábavy som snáď nezažila ani pri všetkých komédiách posledného roka. No neplánovane sa tam objavil aj celkom zaujímavý mladý muž, tak sme si začali písať. Z písania bolo volanie a mali sme sa prvý raz vidieť.
Nie, že by som sa bála, ale zhodou okolností som mala pri sebe práve aj svoje dieťa a sesternicu na návšteve. Tak trochu iné rande sa mohlo začať. Ešte teraz si pamätám, ako som so stiahnutým žalúdkom pozerala von z okna a videla auto, ktoré jazdí hore – dole, tam a naspäť. Asi nevie trafiť, povedala som si. Mala som dobrý pocit, bol to on.
S ešte menšou dušičkou som išla ku dverám otvoriť. Stál tam, tak trochu Robinson, zarastený, strapaté vlasy, tričko s havajským motívom, pojašený úsmev a dve kytičky v ruke. Naše rande sa začalo ako bežný pracovný deň dvoch ľudí. Ten jeho s nejakou super zodpovednou prácou, o ktorej som vtedy veľmi netušila a mňa, matky na materskej. Starala som sa o krpca, pripravovala so sesterkou obed a on pracoval. Našťastie mu moje jedlo chutilo, inak by neprešiel výberovým konaním. Prešlo viac hodín a bol čas rozlúčenia.
Moja skupina išla smer Bratislava a on išiel do Prahy. Bolo to milé a pekné, rozlúčili sme sa a hotovo. Žiadna pusa, nič, trochu nudný záver, no čo už, bola som rada, že to nie je psychopat a všetci sme v zdraví a dobrej nálade prežili.
Počas cesty sme si ešte písali, áno viem, je to nebezpečné v aute, no pochopte, bola som jemne poblúznená. V tom zrazu – pic ho tam, z odbáčacieho pruhu to strhol nazad za naše auto. Myslela som, že má poruchu alebo niečo také… Zavolal mi, že „či by sme nešli ešte na kávu“, trochu zvláštne… Bola som prekvapená, ale nepovedala som nie. Doma som musela však nakŕmiť a uspať syna, tak ma čakal v záhrade.
Kto by to povedal, vynorila sa moja mama, dala mu skontrolovať psa, však keď má vyštudovanú tú veterinu… Otec a brat nemohli proste ostať vo vnútri, tak sa pridali tiež. Uvítací výbor ako pre prezidenta. Konečne som mohla opustiť dom a pokračovať v tomto, tak trochu inom, rande.
Mala som v pláne vytasiť všetky esá z rukávu. Najskôr jedna malá kaviarnička v našej dedinke, no veľmi pekná a štýlová, s dobrými službami i cenami, nebudem klamať i jediná, do ktorej sa u nás dá ísť bez hanby. Dlhé príjemné rozprávanie, zážitky zo života, všetko pekné, ale žiadna známka možného intímneho zblíženia, chcelo to vyšší level programu. Navrhla som prechádzku k jazeru. Teplo, leto, voda a hviezdy nad nami, bola som na seba hrdá, romantika ako z knižky. Boli sme po kolená vo jazere, no dobre, on asi tak po lýtka, ja po kolená, lebo som maličká, ale podstatná je tá predstava atmosféry…
Už – už som cítila, že príde ku mne a bude happy end. Vykročil mojím smerom a moje zvedavé ja sa potešilo. Prvý bozk bol na spadnutie a potom NIČ. Tak som to už videla na moje ďalšie zlyhanie. Zavelila som na ústup, hodín bolo veľa, vývoj situácie nenaznačoval iný koniec, tak som sa chcela vyhnúť trápnemu odmietnutiu. Po ceste k mne domov sme sa rozprávali, ale nejakú váhu som tomu už neprikladala.
Tak sme tam stáli pred bránou, po jedenástich hodinách tohto „rande“, chytil ma za ruky a priložil si ich na svoju hruď. Spýtal sa len: „Môžem ťa pobozkať?“ Skoro som poskočila! Áno, áno, áno – myslela som si a kričala v duchu. Len som pokývala hlavou na znak súhlasu. A v tom to prišlo, pusa, jedna, na zatvorené ústa. Tak málo, i tak veľa zároveň. Motýliky v bruchu, množstvo otázok a ešte viac očakávaní.
A dnes, keď ho mám po svojom boku už tri roky, viem, že to bolo to pravé a dokonalé rande, na ktoré som tak dlho čakala.
