V poslednom čase všade naokolo počujem rady o tom, ako žiť v prítomnosti, ako v sebe pestovať to povestné „flow“, ako byť sám sebou, ako nebyť závislý od iných, ako si neustále uvedomovať „Carpe Diem“, ako správne dýchať a meditovať, aby sme našli „TO“ pravé, „TEN“ pravý pokoj v nás. Máme o tom prečítaných veľa článkov a kníh, no vieme to aj žiť?
Vieme sa aspoň na čas skutočne stiahnuť „do ulity“ a vyhodnotiť svoje myšlienkové pochody? Vieme identifikovať, čo nám treba z hlavy vyhodiť a vieme si na to nájsť aj čas? Vieme určiť, čo nám vyhovuje, prípadne, čo už pre nás dávno nie je funkčné? Vieme byť šťastní sami so sebou, či neustále žiadame, aby nás šťastnými urobil niekto iný? Alebo sa len hráme, že sa staráme o svoje vnútorné zdroje a pritom „jazdíme na cudzie palivo“? Sme skutočne nezávislí, alebo nás zlomí každý jeden odlišný názor a žmýkame svoje vlastné šťastie z iných ľudí?
Prečo sa tak bojíme na to pozrieť? Prečo sa to bojíme pochopiť a zmeniť, aj keď nám doterajšie fungovanie neprináša vytúženú úľavu? A prečo sa bojíme občasnej samoty, ktorá je na doplnenie vnútornej sily taká dôležitá? Čo si vlastne myslíme, že sa stane?
Zobraziť celú galériu (2)Sme doslova posadnutí tým, čo nám uniká. Kontrolujeme, komunikujeme, porovnávame, rozprávame a nepoľavujeme. Sme neustále dostupní, neustále online, ideme z kontaktu do kontaktu, pričom pri desiatej správe v messengeri si už nepamätáme o čom bola tá prvá. Otravujeme sa balastom. Stávame sa štvancami, ktorí nežijú svoj vlastný život. Hľadáme všetko vonku, nevenujeme sa sebe, nedávame si dostatok pozornosti a preto máme na iných ľudí také prehnané nároky. Ako keby pre nás dobrý pocit stále nebol dôležitý…Však to on za to môže…však to ona má vedieť čo potrebujem a bez rečí mi to dať…
Nechápeme…stále nechápeme, že len v nás samých môže prebehnúť tá krásna fotosyntéza…ten krásny proces zachytenia energie a jej premeny na niečo užitočné. Pretože len vtedy, ak sa na určitý čas odpojíme, sa neskôr vieme so svetom spojiť. Ale už nie povrchne. Spojíme sa s ním skutočne, v plnom nasadení počúvať a byť nápomocní sebe aj ostatným. S vedomím, že nič nemôžeme brať osobne a že naše osobné šťastie nezávisí na veciach, ktoré nemôžeme ovplyvniť!
