Som pripravená vzdať sa minulosti. Vzdať sa teba aj vás. Tadiaľto moja cesta nevedie.
Som pripravená vzdať sa všetkého, čo mi stále pripomínalo, ako som predtým padala. Odteraz stúpam. Nezastaví ma už nič. Ani pády. Využijem ten chlad v sebe na budovanie si cesty do cieľa. Budujem si svoj život. Bez teba, bez vás, bez tých, ktorí na mňa stále zabúdali a tých, ktorím som nestála ani za to, aby sa postavili a povedali mi to všetko do očí.
No aj tak sa vám chcem poďakovať za to, čo ste ma naučili. Tou jedinou pozitívnou spomienkou na vás, sú teraz moje skúsenosti. Naučili ste ma čo to o ľudskej bezcitnosti, netolerantnosti, klamstvu a otrasnej vypočítavosti. Teraz už viem, čo spravím aby som zastavila včas tých, pri ktorých ma to bude čakať v budúcnosti.
Už nech ma čaká čokoľvek, som pripravená byť levicou a biť sa o miesto v živote. Svoje ciele dosiahnem. Dosiahnuť a znovu stanoviť nové. Zlepšovať sa a zbierať skúsenosti.
A vravím ti, nestoj mi v ceste. Nemáš tu už čo hľadať. Nikto z vás. Tých šancí na zmenu bolo príliš veľa. „Je načase pykať za svoje skutky…“ – toto boli presne tvoje slová. Posledné, čo mi po tebe zostalo zakaždým. Za každou tvojou chybou, ktorou si ma iba ťahal dole a za ktorú som bola vraj vinná ja.
Nič viac než slová nezostalo. Aj tie už zabúdam. A som rada, že to tak je. Chcem tebe aj tým ostatným popriať (opäť tvojimi ironickými slovami):“Veľa šťastia!“
