Pozdvihla som svoj hlas -

….nie preto aby som kričala, ale aby som hovorila za tých, ktorí nemajú hlas.

Stav bez vojny, bez sporov, pokoj, zhoda. Občas sa cítim, akoby som bola uväznená v toxickom balóne, ktorý pre mňa dokonale vystihuje obraz ľudu.

Nikdy som netrpela extrémistickou šikanou, ktorá dennodenne postihuje vždy viac a viac nevinných detí, ktoré nikdy nikomu neublížili a majú zo seba pocit, že sa nedokážu ubrániť, nemajú žiadnu hodnotu, sú ničím.

Ľudia, (teda väčšina z nich) sú stále viac a viac slabí a boja sa prejaviť. Boja sa ukázať svetu, spoločnosti okolo nich, čo v nich je. Ukrývajú svoj názor. Dusia v sebe milión pocitov.

large foto: weheartit

Môžeme si to predstaviť ako farby dúhy, ktoré stále viac a viac tmavnú a nemôžu sa dostať na povrch, ukázať sa, lebo búrka ešte nenastala.

Práva, či sú to ľudské, detské, ženské alebo hocijaké iné, sú stále práva. Človek tým, že sa narodí, nadobúda nejakú tú svoju hodnotu. A je veľmi smutné, keď tú vlastnú hodnotu a možnosť rozvíjať sa v sebe potláča. Okolie to v ňom potláča.

Nesmieme sa už viac báť povedať, čo sa nám nepáči. Na to sme tu. Aby sme si hovorili všetci navzájom pravdu, podporovali sa, riešili sa problémy rozumne, bez kofliktov a bez vojny. Bez vojny, ktorá zanecháva len prach po miliónoch obetiach. Veľa ľudí to síce berie len ako štatistiku, lebo si to nedokáže predstaviť na vlastnej koži. Koľko detí spolu s matkami v krajinách ako Pakistan ani len nevie, čo je to mať ozajstný domov.

A nám chýbajú irelevantné veci ako auto, ktoré si práve včera videl na fotke svojho “idola“, oblečenie podľa najnovších trendsetterov a iné banality?

Samozrejme, že nám to chýba, keď je tu dnes všade málo empatie.

Kopa ľudí z tých krajín nemá nárok ani na vzdelanie, ktoré my berieme už automaticky. A tu sa jedná najmä o dievčatá, ktoré sú tam utláčané. Dievčatám nedovoľujú zažiť ani len moment, kedy prvý raz zasadnú do lavice. Ženy sú v takýchto štátoch len na to, aby pripravovali mužom jedlo, starali sa o nich a porodili im deti.

To, že sa príchod dievčaťa na svet ani len neoslavuje alebo sa z toho “netešia“, lebo to tak majú nariadené, je nechutné. Je to ohavný prístup k nevinným obetiam, ktoré majú právo žiť tak, ako každý iný človek. Či je niekto z chudobnejších alebo bohatších pomerov, z inej krajiny, inej farby pleti, vierovyznania, na tom nezáleží. To, kým budeme v dospelom štádiu života si vyberáme a určujeme sami. My sami sme strojcom svojho osudu, mali by sme sa všetci rozhodovať podľa seba, a to by malo byť dovolené v každej jednej krajine.

Tento feminizmus je momentálne veľmi odsudzovaná téma. No stále je dôležité myslieť na krajiny vzdialené tisícky kilometrov, v ktorých ľudia nemajú takú šancu na život ako my. Kde sa ľudia doslova “zasekli“ v dobe kamennej.

A nakoniec tohto môjho skromného názoru by som chcela dodať ešte jednu krátku, bežnú a dosť zaužívanú vetu, ktorú si už každý vysvetlí inak. Nesúď knihu podľa obalu.

titulná foto: tumblr