Ako nás oslovila a očarila naša redaktorka Alenka
Life
Nie je to tak dávno, čo sme pre náš projekt začali hľadať posily – a ozvalo sa vás naozaj obrovské množstvo. Mnohé dievčatá dokázali zaujať už po prvom kontakte, no pri všetkej úcte k ostatným, jeden e-mail vynikal. Bol od slečny menom Alenka, ktorá je dnes už našou redaktorkou.
Aby nám o sebe Alenka niečo prezradila, do úvodného mailu pripojila prílohu s názvom „O mne“. Po otvorení sme všetci zostali stáť s otvorenými ústami. Tak toto je presne to, čo hľadáme. Dievča, ktoré sa nebojí takto sa otvoriť aj pred ľuďmi, ktorých absolútne nepozná. A teraz už aj pred celým Slovenskom.
S Alenkou sme sa dohodli, že jej list môžeme zverejniť. Prinášame ti ho teda v plnom a neupravenom znení.
„Ahojte „Odzadu“ tím!
Zaujala ma Vaša ponuka práce redaktorky.
Čítam Váš web pravidelne, pretože máte radi všetko to, čo mám rada aj ja. Fitnes, výživa, móda, vzťahy… Myslím si, že mám slovenským dievčatám a ženám čo ponúknuť i po osobnostnej stránke. Nie som dokonalá, nechcem nikoho poučovať, len si myslím, že každý životný príbeh je niečím zaujímavý, možno by si niekto z toho môjho zobral napríklad nejakú peknú myšlienku, alebo možno výstrahu- tak takto teda nie!
Nedávno som mala 27 rokov, na ktoré sa necítim, vraj ani nevyzerám. Niekto si povie možno, že to je málo, ale nie som rozmaznané „decko“, ktoré nevie, o čom je život. Vyrastala som prakticky bez otca. Tých prvých 5 rokov, čo bol v mojom živote som naozaj nejako extra neregistrovala. Mama bola večne v strese. Nervózna bez chlapa a tiež z toho, že sme nemali toľko peňazí, koľko by si ona predstavovala. Za najjednoduchšie riešenie pokladala odísť na 3 mesiace do Nemecka, aby sme začali fungovať s akým- takým finančným základom.
Ako piatačka na základnej škole som teda ostala bývať s babkou. Taký malý šok pre detský organizmus, čo Vám poviem. Zo začiatku sme sa nemuseli. Babka mala komunistické zvyky, ja som nemohla prežiť, že som musela chodiť k nej na víkendy, pretože aj o dedka sa bolo treba postarať, ale povedala som si že 3 mesiace, čo je mama preč to zvládnem. Lenže z troch mesiacov sa stali roky. Postupom času som si nie len že zvykla na babku, ale teraz môžem s čistým svedomím povedať, že je to najláskavejšia osôbka na svete a nie je nikto, koho by som ľúbila viac ako ju.
Ale vráťme sa do školy. Nastúpila som na strednú školu so zameraním na logistiku v doprave. V škole som nikdy nemala problémy s učením, prežívala som bežný život teenagera až kým do môjho života nezasiahla smrť. Už nikdy nič nebolo ako pred touto skúsenosťou a už ani nikdy nič nebude. Toto leto to bude 9 rokov, od kedy som počula posledné slová môjho kamaráta: „Ala, mám ťa rád“. Človek sa naučí ale žiť s bolesťou. Chcela som len poukázať na to, že toto bola udalosť, ktorá najviac ovplyvnila môj život. Paradoxné je, že asi skôr pozitívne. Pretože na „bežné starosti“ sa nedívam ako predtým. Nevidím v nich neprekonateľné prekážky. Povedala som si, že keď som prežila takú veľkú stratu, prežijem všetko.
Po tejto udalosti prišla presne opačná. V 18-tich rokoch som sa zamilovala. Ale šialene! Ako by povedal Forrest Gump- boli sme jedno telo, jedna duša. Po dvoch rokoch sme končili strednú a bol čas rozhodnúť sa čo ďalej. Mňa by mama vydedila, keby som nešla na výšku, takže v mojom prípade to bolo jasné. Od neho to ale nikto neočakával, preto keď si dal prihlášku a zobrali ho, boli sme v siedmom nebi. Zohnali sme si podnájom v meste, kde sme študovali a pekne sme si nažívali. Školu sme síce po roku nechali obaja, ale našli sme si zamestnanie a aj keď sme nikdy nemali veľa, stačilo nám to. Ale, ako to už býva- život nie je rozprávka. Môj princ ukázal, že nie je princ. Prišla zrejme ponorka a prestal si ma všímať. Nepotrebovala som niečo, čo by mi nemohol ponúknuť, ale keď nezaberali prosby, plač ani krik, bolo nám obom jasné, že náš spoločný príbeh sa po 5 rokoch skončil. Odišli sme každý „k sebe“ domov a aj keď si sem tam napíšeme a bol dokonca aj pokus o návrat, žijeme si svoje životy oddelene. Je to už viac ako 3 roky, ale ja som zatiaľ nestretla pána Dokonalého. Aj napriek nátlaku rodiny, si predstavte. Neriešim, aj tak sa vydávať nechcem ☺
Onedlho budem končiť externé štúdium vysokej školy, našla som si dobrú prácu, ktorú som vymenila za ešte lepšiu, chodím cvičiť do fitnes centra, stretávam sa s podobne nezadanými priateľmi (mimochodom väčšina ostala nezmenená zo základnej školy), kúpila som si byt, ktorý nemám čas zariadiť, ale som šťastná. Naučila som sa život prijímať taký ako je, beriem všetko čo ponúka a beriem to s radosťou. Pretože len sami si určujeme ako sa budeme mať. Ak budeme myslieť negatívne a na všetko nadávať, nikdy nič nebude dobré.
A prečo to všetko píšem? Aby ste sami rozhodli, či budem mať o čom písať a či toho vašim čitateľom ponúknem to, čo podľa Vás hľadajú. Pre mňa by to bola obrovská česť.
Ďakujem za Váš čas.
S prianím pekného dňa,
Alenka“
