Keď si dospelá a ešte stále žiješ s rodičmi – to je jedna vec. Ale keď si dospelá a žiješ s rodičmi, ktorí sa už dávno prestali milovať, no napriek tomu sú stále spolu a každý deň čelíš ich pretvárke, s ktorou ty nič nezmôžeš – to je vec druhá. A podstatne horšia.
Keď som bola malá, dospelí mi vštepovali do hlavy, že najdôležitejšie zo všetkého je vedieť opatrovať lásku. Avšak nie takú kvázi lásku „na jednu noc“ či „na pár pekných chvíľ“, ale lásku na celý život, ktorá je pri tebe v dobrom i v zlom a ktorá rokmi rastie, vyvíja sa k lepšiemu, dokáže prejsť cez všetky pády i vzlety, až sa z nej napokon stane večný, nekonečný element. A ten by mal obrátiť váš život k úplnej dokonalosti. Alebo nie?
zdroj: pixabay.com
Myslela som si, že moji rodičia boli živým dôkazom takéhoto elementu večnej lásky. Vždy vysmiati, ruka v ruke kráčajúc po ulici, dokázali spolu čeliť rôznym prekážkam, navzájom sa akceptovať a posúvať vpred. Jedného dňa však ich doposiaľ plný pohár trpezlivosti, tolerantnosti a úprimnosti pretiekol, a z celkom idylického manželstva sa stalo ohnisko ničivej a krutej vojny. Kde sa stala chyba? Najhoršie je, keď sa z mnohých rodinných problémov začne obviňovať dieťa. Nevie nestranne posúdiť, na ktorej strane je väčšia vina. Samo blúdi v čiernej krútňave nadávok, hádok a osobného prekliatia.
zdroj: unsplash.com
Nechápem ľudí, ktorí ostanú v manželstve len preto, aby netrpeli ich deti. Nie je horšie žiť celý život v sebaklame? Nechať deti pozerať sa na každodenné hádky, vystaviť ich stresu a úzkostiam len preto, aby mali pri sebe oboch rodičov? Myslím si, že je to omnoho horšie, než sa sporadicky stretávať s jedným z nich a vidieť ho šťastného a spokojného. Alebo jedného z nich nevidieť vôbec, ale aspoň nemusieť čeliť každodennej dávke faloše a pokrytectva.
Pretože jedného dňa sa môže stať, že z doposiaľ milujúceho dieťaťa, ktoré bezpodmienečne milovalo oboch rodičov, sa stane dieťa, ktoré časom zanevrie na oboch z nich.
