Každý z náš má občas taký ten neopísateľný pocit nespokojnosti. Akási neurčitosť. Necítime sa úplne zle, ale ani dobre. Niečo nám nesedí a nevieme prísť na koreň veci. Mávame akýsi vnútorný rozpor, ktorý ale nevieme popísať.
Ten pocit v nás vzniká práve vo chvíľach, kedy sa snažíme dosiahnuť nejaký cieľ, na ktorý nemáme priamy dosah. Nejakú vec, ktorú nedokážeme ovplyvniť. A asi tak nejak sa cítime, keď niečo nevychádza podľa nášho plánu. Podľa našej predstavy o budúcnosti, o tom ako by sa veci mali vyvíjať.
Pokiaľ práve riešiš nejaký vzťah, ale neprináša ti pocity, ktoré by mal (šťastie, radosť, naplnenie) možno je to práve preto, že sa snažíš predbiehať. Necítiš sa spokojne s tým, čo máš a nedokážeš si poriadne vychutnať prítomnosť. Máš problém zastaviť tok myšlienok, ktoré ti vedia vsugerovať rôzne scenáre o tom, čo je a čo by malo byť. Ako by sa mal správať, kde by ste už teraz mali byť. No ľudí ovládať nedokážeme. Nikomu nevieme prikázať aby sa správal podľa toho ako chceme. A ak sa nám to náhodou aj podarí, nebude to trvať dlho. Tlačiť na niekoho a snažiť sa ho dostať tam kam chceme my, nie je správnou cestou pri budovaní vzťahu.
Z času na čas je dobré nechať isté veci na „osud“. Povedať si, že čo sa má stať to sa stane, a zatiaľ si riešiť svoje záležitosti. Venovať sa tomu, čo máš naozaj rada a tomu, čo ti ide prirodzene. Uvoľniť sa a prestať na chvíľu rozmýšľať. Nepokúšať sa vyriešiť problémy, ktoré v prítomnom čase v skutočnosti ani neexistujú. Len si predstav, o koľko spokojnejšie by si sa cítila, keby si nechala odplávať všetky svoje pochybnosti na rovnakej lodi so strachom a výčitkami. Vypni na chvíľu. Skús splynúť so životom a nepredbiehať.
Na každý existujúci problém je tu riešenie. No na obavy, ktoré existujú niekde v budúcnosti, v prítomnosti odpoveď nenájdeš. Jediné čo ti dokážu priniesť sú pocity nespokojnosti.
