Ak si mys­líš, že som ,,zú­falka“, vy­ve­diem ťa z omylu…

Chvíľku som sa za­mýš­ľala nad tým, že ma to mrzí a ne­chá­pala dô­vod, prečo máš o mne ta­kúto mienku po tých ro­koch, ktoré sme v pod­state strá­vili spolu. Nie ako par­tneri, nie ako ka­ma­ráti, ale ako dvaja, ktorí sa majú radi ako ľu­dia, vá­žia si je­den dru­hého, dô­ve­rujú si, vzá­jomne sa re­špek­tujú, pod­po­rujú sa a „čo to si spolu pre­ská­kali“.

Takto som vní­mala náš „vzťah“ ja. Mies­tami som dú­fala, že sa niečo zmení a že raz ma predsa len bu­deš ľú­biť a vy­tvo­ríme ozaj­stný pár. No bola to láska? Ne­viem. Nie som pre­sved­čená o tom, že ťa ľú­bim alebo som ťa nie­kedy ľú­bila, no ani to ne­vy­lu­ču­jem. Mám ťa rad­šej ako ka­ma­ráta, pre­tože si ním ne­bol ani pred tým, ako sme sa za­mo­tali, ani po­tom a už ním ani ne­mô­žeš byť. Vždy si bol nie­kto viac, no ni­kdy si mi ne­do­vo­lil ťa mi­lo­vať.

Bol si akousi pred­sta­vou toho, čo som ni­kdy ne­mala. Bol si v ur­či­tých ve­ciach taký chlap, akého som si vždy pred­sta­vo­vala mať vedľa seba. Vi­dela som ťa vždy v dob­rom svetle, aj keď si vy­vá­dzal či roz­prá­val hlú­posti. Vždy som si ťa vá­žila a pred kaž­dým ťa ob­ra­ňo­vala, ak čo i len je­diné zlé slovko padlo na tvoju osobu. Vždy som ťa mala rada ta­kého, aký si.

Keď si opitý pri­šiel a po­ve­dal si, že ťa niečo bolí, keď si po­tre­bo­val oporu, či ob­jať, keď si mi tvr­dil, nech ne­od­chá­dzam, lebo ti už ne­zos­tane ni­kto. No na druhý deň si si to ne­pa­mä­tal. Alebo si len nech­cel, aby som si to pa­mä­tala ja. Keď si mi ve­čer v po­steli vy­zná­val lásku a na druhý deň to už ne­pla­tilo. Keď si ma v stane chrá­nil pred búr­kou, či milo žiar­lil, aj keď si nato ni­kdy ne­mal dô­vod.

Vždy som ve­dela, že je v tom kú­sok pravdy a kú­sok klam­stva. Zvláštne že? Všetko, čo je me­dzi nami, je vždy tak ,,na­poly“. No ni­kdy som ti to ne­zaz­lie­vala, pre­tože viem, že člo­veku sa mie­šajú po­city a ob­čas po­tre­buje nájsť úto­čisko. Chvíľku mi ale trvalo si ten ho­kej v sebe upra­tať.

No vždy, keď si bol smutný, mr­zelo ma to a bola som smutná tiež.  Keď si bol šťastný, usmie­vala som sa tiež. Bu­dem, aj keď to bude raz bo­lieť mňa, pre­tože si stále ne­viem pred­sta­viť, že od­ídeš. No ak sa tak stane a bu­deš šťastný, na ni­čom inom už viac ne­bude zá­le­žať.

Vždy ti to bu­dem priať a z diaľky sa po­ze­rať, či je ten úsmev na tvo­jej tvári sku­točný a bu­dem ho mať na tvári spolu s te­bou. Na­priek tomu, že me­dzi nami nie je par­tner­ská láska, vá­šeň však cí­tim stále. Viem, že si dobrý člo­vek, s dob­rým srd­com a zá­sa­dami, no si stra­tený, viac ako ja, aj keď to tak na­vo­nok ne­vy­zerá.

Ja sa to­tiž o svo­jich po­ci­toch rozp­ra­vám s ľuďmi, na kto­rých mi zá­leží, zau­jí­majú ma ich po­city a hneď si veci ujas­ním. Ty to hráš na drs­ného ,,roc­kera“, hoci máš svoje tajné zá­ku­tia. Si či­ta­teľný, no zá­ro­veň úplne ta­jomný.

No vedz, že ak je zú­fale, že ti na­pí­šem ako sa máš mimo toho, keď zrovna spolu ne­trá­vime ví­kend nie­kde na ho­rách a že ma zau­jíma, či ti nie je zle a že mi na tebe zá­leží. Tak po­tom „zú­fals­tvo“ nie je až také han­livé ozna­če­nie člo­veka. Ne­han­bím sa za to, že som mohla byť k nie­komu v ži­vote tak úp­rimná, tak ot­vo­rená a taká „ja“. Ne­han­bím sa za svoje emó­cie a po­city.

Ne­han­bím sa po­ve­dať, že žiar­lim a že ma ide ro­zdra­piť, keď ťa vi­dím ba­liť inú ženu. Ale viem, že je to ži­vot a nič s tým ne­spra­vím a ani s tým nič ro­biť nech­cem. A hlavne, ne­han­bím sa mať nie­koho úp­rimne rada. Len si pre­stá­vam byť istá, že si to ty vní­mal tak, ako si pre­zen­to­val, keď sme boli sami me­dzi štyrmi ste­nami a štyrmi očami.

Ale sto­jím si za tým, že nie som zá­vislá na tebe, nie som zá­vislá na tvo­jej prí­tom­nosti, ne­pot­re­bu­jem mať nad te­bou kon­trolu. Stačí mi, že ju mám sama nad se­bou, že si vá­žim samú seba a som hrdá, že som tým, kým som. Tvoja prí­tom­nosť je k tomu iba prí­jem­ným bo­nu­som. No ak má byť si­lená, ak má byť fa­lošná, ne­úp­rimná a hraná, tak ju nech­cem. Be­rie mi to­tiž ži­votnú ener­giu.

Ak chceš, aby som od­išla, jed­naj so mnou na ro­vinu, ako chlap. Ten zá­sa­dový chlap, za akého som ťa vždy po­va­žo­vala a akého si ťa ide­a­li­zu­jem, aj keď viem, že nie vždy to tak je. A ja od­ídem, bez vá­ha­nia od­ídem.  No v tom prí­pade si ma sám ne­us­tále ne­drž vo svo­jom ži­vote, lebo vždy, keď sa roz­hod­nem od­ísť, pri­tiah­neš si ma späť.

Ty si mys­líš, že bu­dem schopná le­žať ti pri no­hách a usmie­vať sa aj v si­tu­áciách, kedy mi ub­li­žu­ješ. Opäť ťa mu­sím vy­viezť z omylu. Som schopná sa usmie­vať, aj keď ma tvoje slová a sprá­va­nie ob­čas za­bolí, ale ml­čať je nie­kedy viac než zlato. Moje ml­ča­nie v týchto chví­ľach ho­vorí za seba, no za mo­jím úsme­vom sa nie vždy skrýva emó­cia, že ťa na­sá­vam kaž­dým kús­kom svojho tela a celá sa chviem.

Nie­kedy zna­mená zhro­ze­nie a otázku, kam sme sa to do­stali, kto si v tom mo­mente a prečo sa takto sprá­vaš iba pred obe­cen­stvom. No tvoje sprá­va­nie a reči o mne tiež vy­po­ve­dajú len a len o tebe. So mnou ne­majú nič spo­ločné. Ja už svoju hod­notu po­znám, a tak mi zo­stáva sa iba usmiať.

Už ju ne­pot­re­bu­jem do­ka­zo­vať nie­komu inému, ani sa ob­ha­jo­vať, alebo sa cí­tiť zle na zá­klade ko­ho­koľ­vek ná­zoru. Ani tvojho. Viem, kto som. Síce ešte úplne presne ne­viem, kam sme­ru­jem, ale po­stupne na to pri­chá­dzam.

A zú­fals­tvo ? Zú­falé je byť s nie­kým s kým nie je člo­vek šťastný len preto, že ne­do­káže byť sám. A to ja nie som. A práve preto roky ne­do­ká­žem ni­koho vní­mať ako par­tnera. Ty si mi to ni­kdy ne­do­vo­lil a toho svojho som ešte to­tiž ne­spoz­nala.

No a s ho­ci­kým iným…

…by to bolo zú­fale.

A tak sa pý­tam ja teba. Si ty ten, ktorý sa cíti zú­falo, že stráca čas so že­nou, ktorú má rád, no ne­mi­luje? Nech­cem od teba od­po­veď, od­po­vedz si sám.

Ďa­ku­jem, že si ma v ži­vote toľko na­učil o mne sa­mej. Vá­žim si ťa za to ešte viac. Len ťa pro­sím, ak máš ku mne as­poň štipku úcty aj ty a zá­leží ti na tom, akú mienku o tebe mám, skonči s tými re­čami, kým sa ešte dá, pre­tože ako vždy a všetko me­dzi nami, aj toto už je na hrane. Rada by som si ťa pa­mä­tala ako krásnu ka­pi­tolu ži­vota.

A vlastne vieš čo? Pro­siť ťa ne­bu­dem, len to ne­po­kaz…

Komentáre