Žena…vní­mavá, cit­livá, mi­lu­júca. Vnú­torne silná a predsa tak ľahko zra­ni­teľná. Do­káže pre­žiť mnohé bo­lesti a če­liť ne­priazni osudu. Aj na­priek svo­jej sile, je pre ňu ob­čas ťažké vy­rov­nať sa s tým, čím sa jej dot­kol ne­jaký muž. Slo­vom, skut­kom, po­sto­jom, ale aj cel­ko­vým sprá­va­ním, ktoré vy­jad­ro­valo ne­sú­hlas s jej vzhľa­dom, oso­bou, nie­kedy aj s exis­ten­ciou. (pre lep­šie po­cho­pe­nie, čo mys­lím pod poj­mom exis­ten­cia, od­po­rú­čam si po­zrieť prí­beh mla­dej Ame­ri­čanky Liz­zie Ve­la­squez, tiež po­va­žo­vanú za najš­ka­red­šiu ženu sveta).

Žiad­neho člo­veka nie je také ťažké po­ní­žiť. A ob­zvlášť ženu. V spo­loč­nosti sú muži vše­obecne  po­va­žo­vaní za fy­zicky sil­nej­ších. Aj keď sa nájdu me­dzi nami vý­nimky. Vďaka tomu máme pri nich taký po­cit bez­pe­čia.

24719423065_b5addc00a2_kfoto: thought­ca­ta­log.com

Najz­ra­ni­teľ­nej­šia je práve vtedy, ak muž zo­hráva veľmi dô­le­žitú úlohu v jej srdci. Naj­viac si pri­púšťa slová, ale aj po­stoj toho, koho mi­luje, váži si ho alebo pre­cho­váva k nemu sym­pa­tie. Aj keď možno na­vo­nok vy­zerá ne­dot­knuto, vnútri cíti, ako ju to zra­nilo. Kreh­kosť a jem­nosť je vý­sada žien. S tým sa ro­díme. To je asi dô­vod, prečo sme do­stali prí­vlas­tok „ než­nej­šie“ po­hla­vie.

Je zvláštne, že si do­ká­žeme všetko tak do de­tai­lov za­pa­mä­tať. Ostáva to v na­šej mysli a často sa toho ne­do­ká­žeme zba­viť. S tým sa treba iba ve­dieť vy­rov­nať a zau­jať voči tomu správny po­stoj. A to do­ká­žeš práve vtedy, ak po­znáš svoju hod­notu. Si zmie­rená so svo­jím od­ra­zom v zrkadle. Ani jedna sme sa ne­na­ro­dili preto, aby nás nie­kto po­ni­žo­val a za­ob­chá­dzal s nami ako s ro­hož­kou. Veď predsa, ako mô­žeš do­vo­liť nie­komu, aby ťa me­ral? Aby ti ho­vo­ril ako má žena vy­ze­rať a aké má mať miery? Ro­biť všetko preto, aby si spĺňala nie­koho ideál krásy, nie je správna cesta. Pre­tože krása je vec vkusu. Za­pa­mä­taj si slová jed­ného múd­reho člo­veka …Ak ťa muž mi­luje, si pre neho na mi­li­me­ter presná.“.

27049144463_641803c79d_kfoto: thought­ca­ta­log.com

Po mno­hých roz­ho­vo­roch som si uve­do­mila, koľké z nás sa s týmto už stretli. S po­ní­že­ním, po­tu­pe­ním, uráž­kou. A nie­ktorí je­dinci to zvlá­dajú úplne „bra­vúrne“. Bez aké­ho­koľ­vek po­všim­nu­tia a bez uvá­že­nia, čo tým do­kážu spô­so­biť a aké stopy po sebe za­ne­chá­vajú.

Preto ak si muž, dá­vaj si po­zor na svoje slová, pre­tože tie sa už ne­dajú vziať späť a do­tý­kajú sa nášho srdca. Nie­kedy aj zle po­ve­daný vtip do­káže na­ro­biť ša­ra­patu.

Ni­kdy nás ne­po­rov­ná­vajte s inou. Každá sme svoj vlastný ori­gi­nál.

Ub­lí­žiť sa dá aj bez slov. Po­stoj a mi­mika do­kážu tiež veľa na­po­ve­dať. Ak sa od nej od­ťa­hu­ješ, dá­vaš jej po­cí­tiť, že ti vadí jej do­tyk a prí­tom­nosť. Sú to práve tie ma­lič­kosti, ktoré my vní­mame a za­obe­ráme sa nimi. Pa­mä­taj, že žen­ské srdce je hl­boký oceán plný ta­jom­stiev.

Ako po­ve­dala Lucka Bílá: „Muž, ktorý dá naj­skôr päs­ťou, za mnou už ni­kdy ne­môže prísť s ky­ti­cou. Ja mu ju ne­uve­rím.“

foto: pin­te­rest

Komentáre