„Ty si už aká stará…“ smeje sa zo mňa ka­ma­rát v ka­viarni, „Asi by som ti mal kú­piť pro­tézu.“ Takto si zo mňa uťa­hujú všetci moji „-násť“ roční ka­ma­ráti, kým ja som už pre­kro­čila túto hra­nicu. Pred chví­ľou som ešte osla­vo­vala ne­jakú tú 15-ku, 18-tku a od­razu mi na vlast­no­ručne ro­be­nom che­e­se­cake svieti dvad­sať svie­čok a ja ne­ro­zu­miem.

No s prí­cho­dom ne­slávne sláv­nej dvad­siatky som si uve­do­mila, že sa na svet od­razu dí­vam inak. Nie, nič vý­znamné sa ne­stalo, nie som ve­gánka, ne­ro­bím cross­fit, len mi od­razu nie­ktoré veci dá­vajú iný zmy­sel. A nie je to len o tom, že pri Tom & Jerry roz­právke ľu­tu­jem ko­cúra a ne­fan­dím my­šia­kovi.

  • Aj ženy sú na vine
    Vo vzťahu sú vždy dvaja a ani je­den z nich nie je bez­chybný. Áno, milé žienky. Aj my ro­bíme chyby a mno­ho­krát zo seba zby­točne ro­bíme obete. Ro­bíme veci, ktoré by sme od nášho pria­teľa brali ako naj­väčší pre­hre­šok, ale nám sa to často krát­bez po­všim­nu­tia „pre­pe­čie“, pre­tože nás ľú­bia. Len ne­dávno sa mi jedna známa vy­pla­ká­vala, že ju asi dva­krát ud­rel pria­teľ, no na­po­kon pravda bola taká, že ona sa mu ne­bála jednu po­riadnu tres­núť. Možno si to nie­kedy ani ne­uve­do­mu­jeme, no sme prí­liš „drama qu­e­ens„. Všetko sa dá po­ve­dať aj inak, ale my jed­no­du­cho drámu v ži­vote chceme. No dá sa to zvlád­nuť aj bez drámy. Pri­znať si chybu, po­ve­dať pre­páč, od­pus­tiť ba­nálnu, bi­zarnú chy­bičku, ktorú naša po­lo­vička uro­bila. Ne­plá­no­vať si hádku na 20:15, keď vieme, že o 20:30 už bude naša láska na po­se­dení s pria­teľmi.

    zdroj: stocksy.com stocksy.com
  • Ľu­dia sa ča­sto­krát cho­vajú ako prasce
    Na­prí­klad si pred­stavte si­tu­áciu v ob­chod­nom dome, v bu­tiku s ob­le­če­ním. Prí­deme dnu, vrh­neme sa na no­ha­vice, roz­čú­lime sa, prečo naše číslo nie je hneď pred na­šimi očami a ne­uve­do­míme si, že sú zo­ra­dené od naj­men­šej veľ­kosti na­vrchu. No a čo, že pri tom či onom rúži je tes­ter ? My si chceme siah­nuť do toho no­vého, ktorý vy­zerá fakt lá­kavo, a ešte sa na­hne­váme, keď na nás pre­da­vačky hľa­dia ako na vra­hov.

 

  • Nie­kedy treba pre­kus­núť dr­zosť
    S ka­bel­kou za­ve­se­nou na pred­laktí a slú­chad­lami v ušiach ani nech­ceme vy­po­čuť sta­renku pý­ta­jucu sa na čas. A ak sa už aj od­vá­žime zlo­žiť slú­chadlá, vy­štek­neme to tak ne­prí­jemne, že by nás za to vlastné mamy mlá­tili hlava-ne­hlava.Všetko sa dá po­ve­dať aj inak a najmä pri star­ších oso­bách si mu­síme pred­sta­viť, že aj oni sú nie­komu sta­rými ro­dičmi, a ako by sme sa k nim oz­vali my sami.

 

  • Tie „vý­chovné“ za to stáli
    Kaž­dého z nás star­ších ro­di­čia sem tam ob­šťast­nili po­hlav­kom. Po za­dku, po pleci, po hlave. Ni­kdy to ne­ro­bili s úmys­lom ub­lí­žiť, ale na­učiť. (NE­HO­VO­RÍM O TÝ­RANÍ DETÍ) Bu­dete ma v ko­men­tá­roch zha­dzo­vať za to, že biť deti je zlé, lebo vi­díte len tie ex­trémy. Ale čo by sa stalo, ak by sme tomu ma­lému die­ťaťu ne­capli po prs­toch za to, že ich pchá tam kam nemá? Pop­la­kali sme si, pof­ňu­kali nad kaž­dým „cap­nu­tím„, ale mys­lím, že nám to niečo pri­nieslo. Dnešné „deti“ si to ne­za­žili a možno aj preto stra­tili re­špekt voči svo­jim ro­di­čom. Majú ich na háku, ro­bia si čo len chcú, lebo ve­dia, že za to možno bude len 5-mi­nú­tový krik. Mami, vďaka za po­hla­vok, po­mo­hol mi byť lep­šou oso­bou.

Zdroj : Pe­xels.com
  • Škola má byť ťažká
    Nie, ne­máme sa ňou pre­viesť len tak, bez „zra­není„, bez pre­bde­ných nocí. Mohla som ostať bez výšky, mohla som to ne­chať tak. No škola bola môj malý sen. Viem, že štú­dium psy­cho­ló­gie na uni­ver­zite ne­bude la­hoda a za­be­rie mi to ur­čite dosť času a nocí… Ale ve­rím, že to bude stáť za to.

 

  • Hod­nota pe­ňazí
    Ne­pa­dajú z neba a aj na­priek tomu ich tak mí­ňame. S prí­cho­dom na­ro­de­nín a pe­ňazí miesto dar­če­kov si už aj ja uve­do­mu­jem, že pe­niaze ne­rastú na strome a je lep­šie šet­riť, in­ves­to­vať a zhod­no­tiť ich tak, aby sme z nich ne­mali len „ti­síce tričko„, „dvad­siaty bal­zam na pery len preto lebo je od značky z USA„.

Zdroj : Pe­xels.com
  • Na­va­riť si je viac „cool“ ako ob­jed­nať až do­mov
    Ne­cho­dím do re­štau­rá­cií a oce­ňu­jem, keď si na­va­rím niečo dobré doma. Veď aj muži oce­nia, ak ich pria­teľky ve­dia va­riť a nie sú len na pre­chá­dza­nie po ob­chod­ných cen­trách. Obaja s pria­te­ľom va­riť vieme a spo­ločná ve­čera či obed sú väč­ším zá­žit­kom ako se­de­nie v re­štau­rá­cii.

 

  • Upra­to­va­nie nie je otrava
    Vo svete aler­gií, res­pi­rač­ných ocho­rení a iných zdra­vot­ných prob­lé­mov je po­trebné upra­to­vať. Nie je to len o vy­sá­vaní a utretí pra­chu. Okná vy­ze­rajú lep­šie čisté, zác­lony sú po vy­pratí bel­šie. A v čis­tom byte sa predsa len aj kraj­šie žije.

Aj keď sme si ako malé, či tí­ne­džerky ti­síc­krát ho­vo­rili, že bu­deme iné ako naše ma­miny, stále bu­deme na ich ob­raz. Nech si na­tís­kame do hlavy, že všetko uro­bíme inak, na­ko­niec sa po­zrieme na naše mamy s úsme­vom, že sa v mno­hom cho­váme presne tak ako ony. A mali by sme byť vďačné. Lebo len vďaka nim sme také, aké sme.