Pa­mä­tám si na tie po­city, ktoré mi lie­tali po ce­lej hlave prí­liš dlhú dobu a ne­ve­dela som, ako by som ich zme­nila.

Bolo to práve vtedy, keď sme sa stretli pr­vý­krát po mno­hých me­sia­coch od nášho zo­zná­me­nia. Ako sme sa pre­chá­dzali, se­deli na la­vičke a jedli zmrz­linu. Mno­ho­krát som ne­ve­dela, čo sa to so mnou deje. No pop­ravde, o tom ne­ve­del skoro nik. A keď sa te­raz ob­zriem späť na svoju mi­nu­losť, zis­ťu­jem, že mnohí ľu­dia si už miesto v mo­jom ži­vote ne­nájdu.

No späť k tebe. K mu­žovi vy­so­kému a mod­ro­okému, kto­rého som spoz­nala pred nie­koľ­kými rokmi. V tých chví­ľach, keď sme sa všetci pri jed­nom veľ­kom stole smiali a pre­mýš­ľali nad tým, kedy v noci pôj­deme do­mov. A ne­bolo to prí­liš skoro. 

zdroj: unsp­lash.com

Naše vý­lety boli vždy pre mňa vý­ni­močné a ve­dela som, že sa už ne­budú ni­kdy opa­ko­vať. A aj vtedy, keď som pri tebe nech­cela vy­piť ani jedno pivo, na ktoré si ma po­zval. Chcela som mať na teba len jasné spo­mienky. Do­te­raz som ur­čité veci ne­po­cho­pila. Ale na druhú stranu, už asi nech­cem po­znať vy­svet­le­nia a od­po­vede. Bolo by to na­naj­výš zvláštne po toľ­kom pre­ži­tom čase.

A keďže sa no­vo­ročné sľuby majú pl­niť, po­maly by sa mal blí­žiť čas, kedy sa ťa bu­dem mu­sieť niečo opý­tať. Uká­zať ti nie­koľko riad­kov, ktoré som za dlhú dobu na­pí­sala. Nie­ktoré ne­dávne a možno aj tie z dávna, no stále si na to ne­trú­fam.

Mys­lím si, že vieš aká som a že sa ne­od­hod­lám na mnoho vecí. No od­fo­to­gra­fo­vať si ťa práve vtedy, keď za­spíš pri po­ze­raní roz­právky sa mi jed­no­du­cho žia­dalo. A keď som ťa zo­bu­dila, som sa len po­us­miala.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

zdroj: unsp­lash.com
Ur­čité veci v na­šich ži­vo­toch sú prosto ne­pred­ví­da­teľné a ani je­den z nás ne­tuší, kedy by sme sa znovu mohli vi­dieť. No ani túto zvláštnu si­tu­áciu som ne­našla rie­še­nie. Aj keď sa vi­díme pár­krát do roka, do­ká­žeme v roz­ho­vore po­kra­čo­vať aj tam, kde sme pre­stali pri na­šom po­sled­nom stret­nutí.

To sa mi na tom páči asi naj­viac. Vá­žim si to úsi­lie, vďaka kto­rému sa do­ká­žeme stret­núť a po­roz­prá­vať o na­šich ži­vo­toch. Lebo jed­no­značne sa nám za ten čas, čo sa ne­vi­díme, toho udeje prí­liš veľa.

Ale te­raz pri spo­mien­kach na teba sa po­us­me­jem a po­roz­mýš­ľam nad tým, kedy na­stane znovu ten správny čas na naše stret­nu­tie. A pop­rí­pade na to, kedy znovu pre­hrám v ne­ja­kej spo­lo­čen­skej hre. Alebo na to ako si ob­jed­náš znovu rov­naký čaj ako ja.

Feb­ruár je pre mňa nie­čím veľ­kým dô­le­žitý. A nie je to ani preto, žeby bol (ten pre nie­koho otre­paný) Va­len­tín. Na tento me­siac sa mi viaže via­cero spo­mie­nok s tvo­jou oso­bou.

A za tie ti mno­ho­krát zo srdca ďa­ku­jem. A te­ším sa na ďal­šie zá­žitky, ktoré spo­ločne pre­ži­jeme. 

Komentáre