Roz­mýš­ľam ako za­čať riadky tejto básne,
keď to už dávno neni me­dzi nami krásne.
Zmizli bozky aj do­tyky, še­po­tom do prázdna,
viem, že ma o chvíľu vy­hlá­sia za blázna.

Ja zbláz­nila som sa z na­šej lásky,
stra­tila smer, ale to už asi za­žil každý.

Te­raz blú­dim v kruhu, som zmä­tená,
z cesty ve­do­mia, ži­vo­tom zho­dená,
za­blú­dená duša, čo do tla zho­rela,
ne­mys­lím, že vstane viac z po­pola.

Srdce za­tvr­dlo, ka­me­ňom sa stalo,
niečo bo­les­tivé sa mu udialo.

Nechce viac za­žiť po­cit lásky,
vie, že je to klam cez ob­rázky,
cez ob­raz ru­žo­vých oku­lia­rov,
pat­rím me­dzi tých smo­lia­rov,
čo mi­lo­vaný člo­vek ich skla­mal,
ich srdce uplne okla­mal,
re­čami slad­kými opan­tal,
ľahko na­mo­tal, v ži­vote sa za­mo­tal…

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Komentáre