Je chvíľu po polnoci. Ležím v posteli a idem písať. Idem písať o minulosti, tej, ktorá sa týka teba. Chcem si zaspomínať, no najmä sa rozpísať. Rozpísať sa o sebe a o tebe, aj by som napísala o nás, ale obaja až príliš dobre vieme, že sme nikdy neboli my. Že vždy som to bola ja a ty. Každý zvlášť, no pri tom na dosah jeden k druhému.

Zvláštne, že niekedy môže mať v živote človek niekoho pri sebe tak blízko s pocitom, že stačí natiahnuť ruku a je s tým druhým, no aj keď tú ruku natiahne, ten skvelý pocit zaplaví iba jeho. Aj keď to cíti, nechce to priznať sám sebe, rovnako, ako to nechce ten druhý priznať jemu, aj keď to, že k nemu nič neprišlo, vie s najväčšou istotou.

Nejak tak to bolo aj s nami. Spoznali sme sa náhodou a úprimne môžem z vlastnej skúsenosti vďaka tebe povedať, že ten, kto tvrdí, že láska na prvý pohľad neexistuje, sa veľmi mýli. Keď som ťa pred piatimi rokmi prvýkrát uvidela, hneď som ťa chcela spoznať a vedieť o tebe čo najviac.

Stručne a jednoducho napísané, nejako si ťa získať. Byť v tvojom živote a aspoň niečo pre teba znamenať. Snažila som sa o to zubami nechtami, až som miestami nespoznávala samú seba. Tak som o tebe básnila a tak som sa do teba zaľúbila, že to už až zdravé nebolo. Hocikde som prišla a hoci čo som robila, mala som ťa v hlave. Myslela som na teba a na to, ako by nám bolo spolu. Ale úplne som pri tom všetkom zabúdala na realitu, na to čo sa odohrávalo v tvojej hlave, zatiaľ čo v tej mojej si bol celý čas iba ty.

Stále mám na teba snáď asi aj milión otázok. Do dnešného dňa, aj po tom všetkom, čo sa medzi nami stalo, ti nerozumiem. Nerozumiem tomu, prečo si si so mnou vôbec písal a potom mi všetky tie správy s tými kecmi posielal. Aj keď si podľa mňa sám veľmi dobre vedel, že sú to keci.

Nerozumiem ani tomu, prečo si ma za tých 5 rokov vôbec zavolal von. Aj keď, iba raz … Prečo si to spravil, aj keď si vedel, ako moc to pre mňa znamenalo. Si si povedal, že to ten jedenkrát nejako prežiješ, a že už potom budeš mať odo mňa pokoj? Že ťa budem menej otravovať? Že raz mi to bude stačiť? Skutočne neviem, čo sa v tvojej mysli odohrávalo a ako si to celé vnímal ty. No pre mňa to znamenalo veľmi veľa.

A ty si to vedel. Vedel si, že si so mnou môžeš robiť čo chceš, a že ti verím. Že to, o čo ma požiadaš, urobím. A že mám na teba slabosť, vďaka ktorej môžeš so mnou dokonale manipulovať. No aj vzhľadom na toto všetko si to robil. Stále si v tom pokračoval a bavilo ťa to. Bavilo ťa, že môžeš niekoho ovládať. Bavilo ťa byť tým, kto určuje pravidlá, pričom ja som bola tá, ktorá ich dodržiavala.

Jednoducho si si to celé náramne užíval, zatiaľ čo ja som sa trápila. Zakaždým, ako si sa v meste tváril, že ma nevidíš. Zakaždým, ako som ťa zazrela s nejakým iným dievčaťom. Hľadala som na sebe chyby, čoraz častejšie som rozmýšľala nad tým, čo robím zle a čo ti na mne vadí. Prečo pre teba stále nie som dosť dobrá.

No nikdy som na nič neprišla. Nikdy som sa nedopátrala k tomu, prečo si o mňa v reálnom živote v skutočnosti ani len nezakopol, zatiaľ čo v správach si ma mal „rád“ a „záležalo ti na mne“.

Celé to, čo si robil, ale beriem ako celkom dosť špinavú HRU, pri ktorej si si bol plne vedomý svojho obsadenia a to je jediná vec, ktorú viem ohľadom teba s istotou. Viem to, pretože keby si si neuvedomoval čo robíš, nehovoril by si o mne skoro každému, keď si bol v partii. Nebral by si si ma za mojim chrbtom do úst, aby si sa spoločne s ostatnými mohol na mne zasmiať. Nedával by si mi falošné nádeje a nepísal mi všetky tie hlúposti. Nebavil by si sa so mnou o miestach, na ktoré ma vezmeš aj keď si vedel, že tam nikdy nepôjdeme, a neusmieval by si sa na mňa tým falošným úsmevom, o ktorom som si myslela, že je skutočný.

Čo ma na tomto celom ale zaráža úplne najviac, je to, ako som mohla byť tak naivná a zaslepená. Ako som mohla tak dlhý čas prehliadať to, že to celé nemyslíš vážne, a že to všetko bola iba moja dokonalá ilúzia, ktorá s realitou nemala spoločné absolútne nič. Ako som mohla prehliadať to, že keď si ty potreboval moju pomoc, vždy som tu pre teba bola, zatiaľ čo keď som tú pomoc od teba potrebovala ja, ty si si nebol schopný náš chat ani len otvoriť, aj keď si bol na mobile.

Vždy a za každých okolností som ťa vypočula a odpísala ti aj na tie nezmyselné správy, ktoré si mi písal, keď si prišiel domov doriadený po chľastačke. Škoda, že si sa mi len prvý ozval a spomenul si na mňa iba vtedy.

To, čo mi ale skutočne a doslova napísané otvorilo oči, bolo v obyčajný upršaný deň, keď som ťa náhodou stretla v Mirage a rozbehla sa za tebou. Mala som ťažké obdobie a z časti to súviselo aj s tebou. Chcela som ťa aspoň objať, opýtať sa ako sa máš a požiadať ťa o stretnutie. Skúsiť sa s tebou o všetkom porozprávať a dostať odpovede aspoň na pár z mojich otázok. Vyrozprávať sa ti a povedať ti čo ma tak veľmi celých tých päť rokov ťaží. Počuť konečne pravdu od teba a z tvojich úst.

Hneď ako som k tebe dobehla, buchla som do teba a otočil si sa. Keď si ma zbadal usmial si sa tým spomínaným povestným úsmevom a objal ma. Pýtal si sa ako sa mám a čo mám nové, dobre si zahováral, … No ja som išla rovno k veci a spýtala sa ťa na stretnutie. A vtedy to prišlo. Ten zlom. Okamih, kedy som si konečne plne uvedomila, že pre teba neznamenám absolútne nič.

A to mi na to stačil jeden jediný pohľad. Ten tvoj, ktorý mi zrazu dal zo všetkých odpovedí, tie najdôležitejšie. Bol to pocit, na ktorý nikdy nezabudnem. Zažila som ho iba raz, no dúfam, že druhýkrát s ním skúsenosť už mať nebudem.

Celú ma zaplavil pocit bezmocnosti, smútku a z časti aj hnevu. Pretože ten tvoj pohľad mi akoby povedal, že ťa moje problémy absolútne nezaujímajú rovnako, ako ani celá moja osoba. Že som ti maximálne ukradnutá, a že so mnou nemáš ani len najmenší záujem čokoľvek riešiť.

A vlastne som už po tom všetkom aj rada, že si ma odmietol, a že aj keď si povedal, že sa mi ohľadom toho stretnutia ozveš, neozval si sa. Pretože vďaka tomu som si uvedomila, že som svoju dôstojnosť, sebaúctu a dôveru už dávno stratila.

Aj keď sa mi pravidelne ozývaš na moje narodeniny či na nejaké sviatky, nechcem ani to.

Tak veľa si mi celý ten čas bral, že mi vadí sa na teba po tých piatich rokoch pozrieť a aj ti odpísať. Teraz na samom konci mi vadíš tak veľmi, ako mi na začiatku tohto celého na tebe záležalo. Viem, že ľuďom by sa malo odpúšťať, ale ja ti odpustiť už neviem. Ani kvôli sebe. Nechcem ťa už vo svojom živote, pretože by si ma opäť iba brzdil rovnako, ako celých tých 5 rokov. Tak už, prosím, zabudni aj ty. Nesnaž sa byť slušný.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.