Bola sama na všetko. Bola len jedna z mno­hých, ktoré tomu pod­ľahli. Jedno, druhé skla­ma­nie v láske, v ži­vote, v ľu­ďoch. Sní­va­nie vy­s­trie­dal al­ko­hol a iné ne­duhy. Muži boli pre ňu len pros­trie­dok, ako si po­hlad­kať ego alebo niečo do­ká­zať. Nie, ne­bola zlá ani zhý­ralá…

Bola to čistá duša, ktorú nie­kto rá­ňal a rá­ňal až do­vtedy, kým sa z nej ne­stalo toto. Práca a ta­kýto ži­vot boli pre ňu ven­ti­lom, aby ne­cí­tila svoju bo­lesť. S ro­di­nou sa tak­mer ne­ví­dala, pre­tože ve­dela, ako im ub­lí­žila tým, aká je. Mys­lela si, že zvládne a chcela všetko zvlád­nuť sama. Na­sa­dila si na tvár masku, kto­rou ohu­ro­vala oko­lie. Ni­kto však ne­vi­del jej do­rá­ňané krehké vnútro skryté za chyt­ľa­vým úsme­vom, pre­tože k nemu ni­koho ne­pus­tila.

Pre­tože ve­dela, že viac už ne­z­vládne.

unsp­lash.com

Zrazu sa však v ko­lo­behu tohto ne­z­vlád­nu­teľ­ného ži­vota, ktorý ni­kam ne­vie­dol zja­vil on. Mys­lela si, že je ďalší, ktorý pre ňu bude zna­me­nať pár chvíľ a už ho ni­kdy ne­uvidí. Chcela aby bol, ale niečo ju k nemu ťa­halo. Bol iný. Bol pre ňu vý­zvou, vzbu­dzo­val re­špekt, vá­šeň, ale zá­ro­veň v ňom bola neha a po­koj. Ni­kdy pred­tým to ne­za­žila.

Nú­til ju piť vodu, ktorú stále no­sil pri sebe a vždy je­den kus ovo­cia, ktoré jej do­nie­sol, keď sa stretli. Na­učil ju ro­biť veci s po­ko­rou a vá­žiť si ma­lič­kosti. Na­učil ju, že nie­kedy stačí na­miesto dvoch fľa­šiek vína je­den po­hár. Na­učil ju čí­tať knihy. Bol tu vždy vtedy, keď bolo zle, a nie­len dobre. Na­učil ju mať rád samú seba a vá­žiť si svoju my­seľ a telo.

unsp­lash.com

A v mo­mente, keď si mys­lela, že má ži­vot ko­nečne pod kon­tro­lou, si uve­do­mila, že sa doňho úplne zbláz­nila, že ten člo­vek zo­bu­dil všetky jej rany a hojí ich, že ten člo­vek je úplne v jej vnútri, pre­tože ho tam pus­tila. On však bol pre ňu ne­do­stupný. Mal svoju ro­dinu, ktorú mu ona brať nech­cela. Možno tu mal byť len preto, aby jej uká­zal správne hod­noty, vrá­til ju z cesty, kto­rou sa rú­tila, pre­tože bola ne­správna. A ona si uve­do­mila, že aj keď ľu­dia od­chá­dzajú, za­ne­chajú veľké stopy, nie­ktorí také, ktoré ni­kdy ne­zma­žeme. On v nej takú za­ne­chal…

unsp­lash.com

A tak sa vy­dala sama na cestu. Cestu, ktorú jej uká­zal a zis­tila, že vie znovu sní­vať a ne­vidí všetko len biele alebo čierne. Dú­fa­júc, že ho tam nie­kde stretne. Toho muža s ovo­cím, fľa­šou vody a ne­na­hra­di­teľ­ným úsme­vom.

Komentáre