Roz­hodla som sa, že ti po­roz­prá­vam krátky prí­beh o mne. Dlho som pre­mýš­ľala či je to dobrý ná­pad tak ve­rejne roz­prá­vať o mo­jom osob­nom ži­vote, no niečo vo mne mi ho­vorí že niečo o tom na­pí­sať predsa len mám. Ve­diem si den­ník.  V po­sled­nom čase som ho za­ned­báva, pí­sala som si doň ho možno raz za tri me­siace. No po­sledný týž­deň sa to zme­nilo.

Mám ho v ruke den­no­denne a pí­šem doň aj dva­krát za deň. Nie­kde vo svo­jom vnútri cí­tim, že sa po­tre­bu­jem vy­roz­prá­vať, že to všetko čo v sebe mám po­tre­bu­jem dať von, je to akoby ma nie­kto po­čú­val a po­môže mi to, as­poň na chvíľu. Pri pí­saní pre­mýš­ľam nad kaž­dou ve­tou, po­ná­ram sa do kaž­dej myš­lienky. Idem si ľa­hnúť so strašne sties­ňu­jú­cim po­ci­tom na hrudi. Ten po­cit tam je stále, ne­ro­zu­miem prečo, ne­chá­pem čo sa so mnou a mo­jím ži­vo­tom deje. Len pred pár dňami som do­vŕ­šila pl­no­le­tosť a už dlhé roky po­znám po­cit dep­re­sie, úz­kosti, zlosti, hnevu, ne­kon­tro­lo­va­ného stresu, stra­chu a po­dobne. Naj­horší z týchto po­ci­tov je však ten, keď cí­tim sa­motu, práz­dno­tou.

Moja hlava je plná myš­lie­nok, je pre­pl­nená ko­pou otá­zok. Prečo ja? Prečo niečo také pos­tihlo práve mňa? Kde som uro­bila chybu  a kedy? Mám strach, že za chvíľu sa vrece s tý­mito myš­lien­kami roz­trhne. V mo­jom ži­vote sa stalo už mnoho vecí. Pre­šla som veľmi ťaž­kými skúš­kami, ži­vot mi dal veľa rán, z kto­rých mám sa­moz­rejme aj ži­votné lek­cie. Boli to veľmi ťažké si­tu­ácie, či išlo o školu, ro­dinu, ka­ma­rá­tov, skla­ma­nie, prob­lémy s mo­jou osob­nos­ťou či vnú­torný ne­po­koj. Všetky tieto fak­tory mi spô­so­bili to, že som za­čala má­vať myš­lienky o sa­mov­ražde. Mys­lela som si, že nič hor­šie v ži­vote už ne­môže byť a cí­tila som sa, akoby som pre­chá­dzala pek­lom, no ono to ne­bolo peklo, bol to v po­rov­naní s tým, čo pre­ží­vam te­raz. Ne­viem či s tým chcem takto ve­rejne vy­jsť na svetlo ale jedno vám predsa len pre­zra­dím. Člo­vek možno vy­zerá byť zdravý, po­ru­chy, ktoré za­pa­dajú do sku­pinky men­tál­nych po­rúch, nie sú ih­neď vi­di­teľné, ve­dia sa dobre ukryť, no ča­som ich aj tak vi­dieť.

Môj ži­vot sa zme­nil v prie­behu se­kundy. Mu­sím nav­šte­vo­vať psy­cho­lóga, ale ne­han­bím sa za to. S ce­lým do­te­raj­ším prob­lé­mom som sa zdô­ve­rila naj­skôr mame. Už som ne­vlá­dala a mala som z toho ce­lého dep­re­sie. Pri­znala som sa jej so všet­kým tým, čo sa mi dialo v mi­nu­losti a aj s tým, čo sa mi deje v sú­čast­nosti. Mama to po­ve­dala ocovi a spo­ločne sa mi sna­žili po­môcť. Ešte pred pár týžd­ňami som bola úplne od­re­zaná od sveta. Na ro­di­čov a ses­try som bola úplne pro­tivná, zlá, hnusná,… Po­ci­ťo­vala som akýsi hnev, až kým ne­pri­šiel zlom a mňa to po­lo­žilo. Vy­buchla som a pred oboma ro­dičmi som sa rozp­la­kala. Ne­vlá­dala som dý­chať ani pla­kať, už som ne­vlá­dala žiť. Len som si pro­sila o po­moc. Od tej doby som pod do­hľa­dom le­kára. Možno je to ra­dosť a možno sa len bo­jím, pre­tože sa opäť za­čí­nam cí­tiť tak, ako pred­tým. Opäť pri­chá­dzajú tie po­city a myš­lienky, ktoré ma pri­vá­dzajú k šia­len­stvu. Sna­žím sa z ce­lých síl do­stať sa z to­hoto stavu a ne­pod­ľa­hnúť tej hroz­nej cho­robe, aj keď to ob­čas nejde. Moja vlastná hlava ma pri­pra­vuje o ra­dosť zo ži­vota, be­rie mi mla­dosť, úsmev, moja vlastná hlava ma ničí. Je to akoby som mala v hlave dva hlasy. Je­den s tým chce skon­co­vať, chce sa za­chrá­niť, no ten druhý stále vidí veci úplne inak..

Moja ro­dina ma drží nad vo­dou. Rola ro­di­čov im ide úžasne, ro­bia všetko pre moje šťas­tie, ne­dá­vajú na­javo, že ich to trápi, práve na­opak sna­žia sa byť silní, aby udr­žali silnú aj mňa. Keby ne­bolo ich, ak by som ne­mala ta­kých skve­lých a mi­lu­jú­cich ro­di­čov, tak ne­viem, kde by som skon­čila. Keď som mame po­ve­dala o mo­jom prob­léme, bola ne­sku­točne chá­pavá. Nek­ri­čala, ne­smiala sa, ne­os­tala v šoku. Jed­no­du­cho uro­bila presne to, čo som po­tre­bo­vala. Dala mi po­cit, že nie som sama, že tu sú pre mňa ľu­dia, kto­rým na mne zá­leží, ktorý ma majú radi a chcú ma vi­dieť šťastnú. Keď sa o mo­jom prob­léme do­zve­del otec, tiež bol ne­smierne chá­pavý. Ne­bo­jím sa za nimi prísť, keď ma opäť pre­mknú tie po­city, ktoré ma ťa­hajú ku dnu. Na­po­sledy som hneď ute­kala za ot­com, ktorý ma pevne ob­jal, tak ako mama, keď som jej to ozná­mila a po­ve­dal mi, že to zvlád­neme spolu.

Ro­di­čia sú to naj­cen­nej­šie čo v ži­vote do­sta­neme. Preto ne­pre­mr­haj ani jednu se­kundu hne­vom či ne­zmy­sel­nou hád­kou s ro­di­nou. Ži­vot nie je až taký dlhý aký sa zdá byť. Čas je ob­me­dzený a je ho veľmi málo. Nie­kdy ne­vieme, čo nás v ži­vote čaká, ani ako dlho tu ešte bu­deme. Každá se­kunda pre­žitá s blíz­kymi má veľkú hod­notu. Ja som si cenu ro­diny a spo­loč­ných chvíľ s ňou uve­do­mila asi tiež veľmi ne­skoro, ale som za to rada. Je vtipné, že člo­vek si také dô­le­žité veci uve­domí zvy­čajne v tých ťaž­kých ča­soch.

Na­učila som sa, akú hod­notu má ro­dina a ku zdra­vému a šťast­nému ži­votu sa ešte mu­sím na­učiť, akú cenu má každý z nás. Mu­sím sa na­učiť pri­jať samú seba a nájsť v sebe to kúzlo. Mu­sím zis­tiť ako nájsť vlastnú hod­notu. Možno nie­ktorá z vás po­mo­cou toho po­sled­ného od­stavca príde na to, aký mám prob­lém a po­chopí, že ob­čas je ťažké roz­hod­núť sa, ktorý hlas po­čúv­nem.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Komentáre