Vždy, keď som sa ako malá prechádzala po jarmoku, pozorovala som veľké deti, ktoré si naplno užívali jazdu na horskej dráhe. Neraz som sa započúvala do ich nadšeného piskotu a dívala som sa, ako im žiaria oči, ako sa smejú a rozhadzujú rukami… Verila som, že raz, keď vyrastiem, vyskúšam si jazdu na vlastnej koži.

A potom to prišlo. Konečne som dorástla do potrebnej výšky a po prvý raz som nasadla do vozíčka. Prvú jazdu sprevádzalo množstvo očakávaní. Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. Tešila som sa, ale žalúdok mi zvieralo. Veď som vlastne nevedela, čo ma čaká…

unsplash.com

Prvá jazda je jedinečná. Nikdy nezabudnem, koho ruku som tak pevne zvierala a koho nadšený vreskot ma ohlušoval. Keď vláčik prešiel svoju trať a náš vozíček zastavil, bolo mi nanič. Celý svet sa so mnou krútil, v hlave mi hučalo a nevládala som stáť na nohách. Ruka, ktorá pred tým pevne zvierala tú moju, zmizla… Vždy to trvá tak krátko? Na to, že ma to stálo polovicu vreckového…

Išla som sa trochu poprechádzať po jarmoku, potrebovala som chvíľu pauzu. Videla som veľa iných kolotočov a stánkov, ale tá jazda stále ostávala v mojej hlave. Myslím, že mi horská dráha nerobí dobre. Už by som na ňu asi nemala chodiť. Okrem toho, tá jazda ma stála naozaj veľa… Už tam nepôjdem. Nestojí to za to.

Ale ten pocit… Ten pocit, keď sa zapnú motory a vozíček sa prudko pohne dopredu. Pomaly strácam pojem o čase a o priestore a začínam veriť tomu, že ľudia sú možno naozaj, v istých podmienkach, schopní lietať. Zatvorím oči a letím… Vznášam sa a dotýkam sa hviezd. Naozaj to nestojí za to?

unsplash.com

Tento pocit ma vždy prinútil vystáť rad a kúpiť si ďalší lístok. A ďalší a ďalší… Znova a znova. Odkladala som si peniaze špeciálne na jazdu na horskej dráhe. Na konci mi vždy bolo zle, čoraz horšie. Lenže ten pocit. Ten jedinečný pocit, ktorý môžeme zažiť len pri jazde na horskej dráhe, stál za všetky peniaze, za ten čas v rade a aj za to, že som potom chvíľu nevedela chodiť po vlastných.

A tak je to aj s nami. Milujeme a chceme byť milovaní. Vieme, že nás to bude stáť veľa a na konci nám možno bude zle. Sme ako deti, blúdime a hľadáme niekoho, koho ruka nezmizne. Niekoho, kto nám pomôže stáť na nohách a prinesie fľašu vody, keď sa nebudeme cítiť dobre. Život je ako jarmok a láska je ako jazda na horskej dráhe…