Vždy, keď som sa ako malá pre­chá­dzala po jar­moku, po­zo­ro­vala som veľké deti, ktoré si na­plno uží­vali jazdu na hor­skej dráhe. Ne­raz som sa za­po­čú­vala do ich nad­še­ného pis­kotu a dí­vala som sa, ako im žia­ria oči, ako sa smejú a roz­ha­dzujú ru­kami… Ve­rila som, že raz, keď vy­ras­tiem, vy­skú­šam si jazdu na vlast­nej koži.

A po­tom to prišlo. Ko­nečne som do­rá­stla do po­treb­nej výšky a po prvý raz som na­sadla do vo­zíčka. Prvú jazdu spre­vá­dzalo množ­stvo oča­ká­vaní. Za­vrela som oči a zhl­boka som sa na­dýchla. Te­šila som sa, ale ža­lú­dok mi zvie­ralo. Veď som vlastne ne­ve­dela, čo ma čaká…

unsp­lash.com

Prvá jazda je je­di­nečná. Ni­kdy ne­za­bud­nem, koho ruku som tak pevne zvie­rala a koho nad­šený vres­kot ma ohlu­šo­val. Keď vlá­čik pre­šiel svoju trať a náš vo­zí­ček za­sta­vil, bolo mi na­nič. Celý svet sa so mnou krú­til, v hlave mi hu­čalo a ne­vlá­dala som stáť na no­hách. Ruka, ktorá pred tým pevne zvie­rala tú moju, zmizla… Vždy to trvá tak krátko? Na to, že ma to stálo po­lo­vicu vrec­ko­vého…

Išla som sa tro­chu pop­re­chá­dzať po jar­moku, po­tre­bo­vala som chvíľu pauzu. Vi­dela som veľa iných ko­lo­to­čov a stán­kov, ale tá jazda stále ostá­vala v mo­jej hlave. Mys­lím, že mi hor­ská dráha ne­robí dobre. Už by som na ňu asi ne­mala cho­diť. Ok­rem toho, tá jazda ma stála na­ozaj veľa… Už tam ne­pôj­dem. Ne­stojí to za to.

Ale ten po­cit… Ten po­cit, keď sa za­pnú mo­tory a vo­zí­ček sa prudko po­hne do­predu. Po­maly strá­cam po­jem o čase a o pries­tore a za­čí­nam ve­riť tomu, že ľu­dia sú možno na­ozaj, v is­tých pod­mien­kach, schopní lie­tať. Za­tvo­rím oči a le­tím… Vzná­šam sa a do­tý­kam sa hviezd. Na­ozaj to ne­stojí za to?

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

unsp­lash.com

Tento po­cit ma vždy pri­nú­til vy­stáť rad a kú­piť si ďalší lís­tok. A ďalší a ďalší… Znova a znova. Od­kla­dala som si pe­niaze špe­ciálne na jazdu na hor­skej dráhe. Na konci mi vždy bolo zle, čo­raz hor­šie. Lenže ten po­cit. Ten je­di­nečný po­cit, ktorý mô­žeme za­žiť len pri jazde na hor­skej dráhe, stál za všetky pe­niaze, za ten čas v rade a aj za to, že som po­tom chvíľu ne­ve­dela cho­diť po vlast­ných.

A tak je to aj s nami. Mi­lu­jeme a chceme byť mi­lo­vaní. Vieme, že nás to bude stáť veľa a na konci nám možno bude zle. Sme ako deti, blú­dime a hľa­dáme nie­koho, koho ruka ne­zmizne. Nie­koho, kto nám po­môže stáť na no­hách a pri­ne­sie fľašu vody, keď sa ne­bu­deme cí­tiť dobre. Ži­vot je ako jar­mok a láska je ako jazda na hor­skej dráhe…

Komentáre