Na­ro­díme sa ako hráči. Nie­ktoré karty sú vo­pred roz­dané. Po­stupne ich vy­ha­dzu­jeme a ďal­šie si po­stupne be­rieme. Zá­leží len na nás ako bu­deme hrať.
Máš v ruke päť ka­riet a po­ze­ráš sa na ne. Po­riadne si ich ob­zrieš. Uva­žu­ješ, ktorú vy­lo­žíš na stôl a zba­víš sa jej. Sú dva dô­vody, prečo sa jej chceš zba­viť. Prvý: nemá pre teba cenu a ni­čím ti do hry ne­pris­peje. Druhý dô­vod, za­mieša tvoj osud v tvoj pros­pech. Každá má svoju hod­notu, ktorú mô­žeš oce­niť iba ty. Lebo znova, TY si hráč. Hra po­kra­čuje a tebe niečo chýba. Ťa­háš si. Ne­vieš akú si vy­tiah­neš. Ob­ze­ráš si ju a opäť roz­mýš­ľaš, či si ju po­ne­cháš dl­h­šie alebo ostane u teba len na skok, možno na kávu. A takto isto to je aj s ľuďmi.tumblr_ljnnqkDpSz1qemqmzo1_500_large foto: tum­blr

Ľu­dia od­chá­dzajú a pri­chá­dzajú. Nie­kto bude v tvo­jom ži­vote dl­h­šie, možno na celý ži­vot. Kto ti pri­šiel do cesty a máš z neho dobrý do­jem, dr­žíš ho pevne v ru­kách a nech­ceš ho pus­tiť. Mys­líš si, že je pre teba vý­herné eso a na konci s ním za­bo­du­ješ. Nie s kaž­dým člo­ve­kom si hneď sad­neme. U nie­koho nám stačí pár mi­nút, no nie­kedy treba aj dni, me­siace, roky. Tie karty, ktoré si ne­chá­vame pri sebe pred­sta­vujú ľudí, ktorí sú nám srdcu najb­ližší. Os­tatní sú len „malý“ do­pl­nok. Pre po­te­še­nie na jednu noc. Na od­voz do­mov. Alebo na je­den drink pri bare. Vi­díme sa s tými ľuďmi pr­vý­krát v ži­vote a ho­díme ich do kôpky me­dzi os­tat­ných, pre nás ne­pot­reb­ných ľudí.

Opäť si ťa­háš a mô­žeš si vy­brať práve toho, kto ti pred ne­dáv­nom ku­po­val pa­náka. Je to osud? Ná­hoda? Do­stal sa do tvojho ži­vota, no za iných okol­ností. Roz­mýš­ľaš, či vy­ho­díš znova jeho kartu alebo si ju po­ne­cháš a po­kra­ču­ješ s ňou v hre. Na­ho­vá­rame si, že my si na­vrhu­jeme pra­vidlá. No pra­vidlá vo vzťa­hoch ne­mô­žeme ne­vr­hnúť len my sami. Tak ako ne­do­ká­žeme pri­nú­tiť rybu cho­diť po súši, tak isto ne­do­ká­žeme pri­nú­tiť člo­veka, aby pre­cho­vá­val k nám ten istý cit.

Na za­čiatku hry sme do­stali karty. Hrali sme s nimi, nie­kedy lep­šie, nie­kedy hor­šie. Po­stupne sa vy­trá­cajú, vra­cajú, pri­budnú nové a na konci nám ostanú len tie naj­dô­le­ži­tej­šie. Tie, ktoré os­tali pri nás od za­čiatku alebo nás opus­tili a vrá­tili sa späť. Je­diná istá vec je, že každá karta nám nie­čím pris­peje.

foto: eli­te­daily.com

Komentáre