Kto z nás by nechcel byť v živote šťastný? Robiť to, čo ho baví a napĺňa, mať pri sebe milovaného človeka, prácu, do ktorej sa teší, obliekať sa tak, ako sa mu páči. Jednoducho, v každom smere cítiť vnútornú pohodu a pozerať sa v zrkadle na svoju skutočnú tvár. Avšak, koľkí z nás to presne takto nemôžu zažiť, pretože to nevyzerá tak, ako chcú iní?
Nemôžem si obliecť tieto šaty, čo by si len kolegyne pomysleli. Nemôžem nechať školu, ktorá ma nebaví, lebo by boli rodičia sklamaní. Nemôžem chytiť za ruku svoje dievča, pretože aj ja som dievča. Nemôžem sa venovať tomuto koníčku, lebo by ma kamošky vysmiali. Koľkokrát si si v hlave povedala to slovo na „n“? A koľkokrát si v živote zastala zo strachu, ako sa na teba bude pozerať okolie?
Byť taká, ako chcú iní alebo byť slobodná?
Je to zvláštne, že ešte aj v dnešnej dobe, kedy sa už predsudky z mnohých duší vytratili, ľudia sú slobodnejší, než kedykoľvek predtým, sa ty bojíš po tej vlastnej slobode siahnuť. Je to, akoby v tvojom vnútri žila iná osôbka – chcela by sa naplno ukázať svetu a ty vieš, že ak by si ju pustila, tvoje vnútro by žiarilo od radosti. Akoby si v sebe prestala väzniť samu seba. Keď zaspávaš, snívaš o tom, aké by to bolo.
A potom sa ráno prebudíš a znova vyrazíš do kolotoča všedných dní. K povinnostiam, ktoré ťa trápia a k životu, ktorý si predstavuješ inak. Chcela by si zmenu, no desíš sa reakcií blízkych. Kedy však pochopíš, že život máš len jeden a je len tvoj? Nikto iný nebude za teba šťastný. Ale ani nešťastný. Tak prečo sa pred nimi skrývať? Prečo ťa má trápiť, čo povedia? Sú to len slová, ktoré nad tebou nemôžu mať žiadnu moc.
Žiť život tak, aby si vyhovela niekomu, komu vlastne na tebe ani nezáleží, je to najhoršie, čo môžeš sama sebe urobiť. Akoby si si dala na ruky putá a dobrovoľne sa rozhodla s nimi kráčať davom, aby si nemohla zažiariť tak, ako by si v skutočnosti mohla. Nikdy nie je neskoro na to, aby si ich z rúk zhodila a otvorila ich svetu. Tak, ako si o tom snívala.
Nie sú sny náhodou na to, aby sa plnili?
