Moja drahá,

ešte stále si spo­mí­nam na deň, keď som Ťa pr­vý­krát uvi­dela na tej dl­ho­číz­nej chodbe, na kto­rej som sa vtedy cí­tila taká stra­tená. Ne­bola tam so mnou mama ani otec, ktorí za mňa do­vtedy pod­pi­so­vali všetky dô­le­žité pa­piere. Bola som zod­po­vedná sama za seba. A tak tro­chu aj vy­stra­šená. Bola si na tom rov­nako, sama si sa mi s od­stu­pom času pri­znala. No mám po­cit, že od pr­vého mo­mentu sme ve­deli, že si to na­vzá­jom uľah­číme.

foto: pe­xels.com

Možno sme si padli do oka, lebo sme toho mali toľko spo­loč­ného. Ta­nec, hudba, obe z ma­lých ne­ná­pad­ných de­di­niek ďa­leko od mesta, kde sme štu­do­vali. Už si ani presne ne­pa­mä­tám, čo kon­krétne nás spo­jilo. Viem len, že som zís­kala do ži­vota dar, ktorý nech­cem ni­kdy stra­tiť.

Vô­bec si ne­pa­mä­tám, ako sme sa zbli­žo­vali. Pa­mä­tám si len, že sme tu od­razu boli jedna pre druhú. Vždy, keď som sa te­šila, te­šila si sa so mnou. Každú moju ra­dosť si pre­ží­vala rov­nako in­ten­zívne ako ja. A inak to ne­bolo ani so smút­kom. Se­dá­vali sme u Teba na gauči, po­ze­rali telku, jedli naše ob­ľú­bené mandle v hor­kej čo­ko­láde a pla­kali, na­dá­vali na celý svet. Keď sme sa za­ľú­bili, ana­ly­zo­vali sme spo­ločne každú vetu, každý po­hľad a každý do­tyk nášho ak­tu­ál­neho vy­vo­le­ného.

Pa­mä­táš si našu prvú spo­ločnú pre­tan­co­vanú noc? Vrá­tili sme sa do­mov nad­rá­nom, spali sme spo­ločne v jed­nej po­steli a na druhý deň sme si na ra­ňajky dali párky. Po dru­hej tan­co­vačke sme sa zo­bu­dili v rov­na­kom byte, no v roz­diel­nych miest­nos­tiach. A opäť sme si dali párky. Na ra­ňajky o dva­nás­tej… Pa­mä­táš si ešte na to, ako si v tú noc od­so­tila do­tie­ravca, ktorý sa okolo nás obš­mie­tal na par­kete? Lebo ja na to ne­za­bud­nem ani o 100 ro­kov.

Možno boli práve naše prob­lémy to, čo nás zblí­žilo. Na­učili sme sa ne­opus­tiť sa v ťaž­kých chví­ľach.

foto: pe­xels.com

Od­vtedy sa veci zme­nili…

Aj keď stále ži­jeme  v rov­na­kom meste, naše ži­voty sa za­čali po­stupne lí­šiť. Každá máme vlastné ciele a pri­ority, každá ži­jeme pre svoje sny. Už ne­trá­vime ho­diny na gauči pri te­le­no­ve­lách, trá­vime ich každá po svo­jom. Už ne­cho­díme spolu na obedy. Ani tan­co­vať sme spolu už dávno ne­boli. Každá ideme svo­jím sme­rom. Ni­kdy si však ne­za­bud­neme pop­riať dobré ráno a po­slať pusu na dobrú noc.

Lebo aj keď spolu ne­se­díme každý deň na káve a ne­tan­cu­jeme každý uto­rok v bare, aj tak vieme, že vo chví­ľach ťaž­kostí, prob­lé­mov a ne­is­toty sa na seba mô­žeme ob­rá­tiť. A že to spolu zvlád­neme tak, ako sme to zvlá­dali ako mladé 18-ročné štu­dentky.

Lebo aj keď si po­sta­vím dom, za­lo­žím ro­dinu, kú­pim psa a za­jaca Te­odora, Ty bu­deš oso­bou, na ktorú si náj­dem čas vždy. Každý rok si spolu dáme va­rené víno na via­noč­ných tr­hoch a vždy si na na­ro­de­niny pôj­deme spolu za­tan­co­vať. A bu­deme ve­dieť, že aj keď je celý svet proti nám, sme v tom spolu.

Do­ne­ko­nečna a ešte ďa­lej.

Komentáre