weheartit.com

Moja drahá,

ešte stále si spomínam na deň, keď som Ťa prvýkrát uvidela na tej dlhočíznej chodbe, na ktorej som sa vtedy cítila taká stratená. Nebola tam so mnou mama ani otec, ktorí za mňa dovtedy podpisovali všetky dôležité papiere. Bola som zodpovedná sama za seba. A tak trochu aj vystrašená. Bola si na tom rovnako, sama si sa mi s odstupom času priznala. No mám pocit, že od prvého momentu sme vedeli, že si to navzájom uľahčíme.

foto: pexels.com

Možno sme si padli do oka, lebo sme toho mali toľko spoločného. Tanec, hudba, obe z malých nenápadných dediniek ďaleko od mesta, kde sme študovali. Už si ani presne nepamätám, čo konkrétne nás spojilo. Viem len, že som získala do života dar, ktorý nechcem nikdy stratiť.

Vôbec si nepamätám, ako sme sa zbližovali. Pamätám si len, že sme tu odrazu boli jedna pre druhú. Vždy, keď som sa tešila, tešila si sa so mnou. Každú moju radosť si prežívala rovnako intenzívne ako ja. A inak to nebolo ani so smútkom. Sedávali sme u Teba na gauči, pozerali telku, jedli naše obľúbené mandle v horkej čokoláde a plakali, nadávali na celý svet. Keď sme sa zaľúbili, analyzovali sme spoločne každú vetu, každý pohľad a každý dotyk nášho aktuálneho vyvoleného.

Pamätáš si našu prvú spoločnú pretancovanú noc? Vrátili sme sa domov nadránom, spali sme spoločne v jednej posteli a na druhý deň sme si na raňajky dali párky. Po druhej tancovačke sme sa zobudili v rovnakom byte, no v rozdielnych miestnostiach. A opäť sme si dali párky. Na raňajky o dvanástej… Pamätáš si ešte na to, ako si v tú noc odsotila dotieravca, ktorý sa okolo nás obšmietal na parkete? Lebo ja na to nezabudnem ani o 100 rokov.

Možno boli práve naše problémy to, čo nás zblížilo. Naučili sme sa neopustiť sa v ťažkých chvíľach.

foto: pexels.com

Odvtedy sa veci zmenili…

Aj keď stále žijeme  v rovnakom meste, naše životy sa začali postupne líšiť. Každá máme vlastné ciele a priority, každá žijeme pre svoje sny. Už netrávime hodiny na gauči pri telenovelách, trávime ich každá po svojom. Už nechodíme spolu na obedy. Ani tancovať sme spolu už dávno neboli. Každá ideme svojím smerom. Nikdy si však nezabudneme popriať dobré ráno a poslať pusu na dobrú noc.

Lebo aj keď spolu nesedíme každý deň na káve a netancujeme každý utorok v bare, aj tak vieme, že vo chvíľach ťažkostí, problémov a neistoty sa na seba môžeme obrátiť. A že to spolu zvládneme tak, ako sme to zvládali ako mladé 18-ročné študentky.

Lebo aj keď si postavím dom, založím rodinu, kúpim psa a zajaca Teodora, Ty budeš osobou, na ktorú si nájdem čas vždy. Každý rok si spolu dáme varené víno na vianočných trhoch a vždy si na narodeniny pôjdeme spolu zatancovať. A budeme vedieť, že aj keď je celý svet proti nám, sme v tom spolu.

Donekonečna a ešte ďalej.

Toto sa oplatí čítať

Viac z kategórieLife