Celý deň nás niečo zamestnáva. Či už je to práca, škola, rodina a priatelia sme im vďační za to, že nás dokážu vtiahnuť do víru života. Keď si zamestnáme myseľ nejakou činnosťou, je oveľa jednoduchšie vlastne na nič a nikoho nemyslieť.

„Až keď sa z oblohy stratia aj posledné lúče slnka a postupne pozhasíname všetky svetlá vrátane tých, ktoré nám dennodenne osvetľujú tváre hľadiac na ne, až vtedy sa ponoríme do našich spomienok.“

Nostalgia. Neviem, či ste si to niekedy uvedomili, ale „algia“ znamená po latinsky bolesť. Možno je to je len náhoda, no možno sa v tom slove skutočne nejaká skrýva. Zo všetkých živočíšnych druhov na Zemi je človek jediný tvor, ktorý dokáže rozjímať. Je neuveriteľné, ako si len na základe istej myšlienky dokážeme vyvolať určité pocity. Ako sa vieme v noci, keď všetko navôkol okrem našej hlavy stíchlo, doslova zmanipulovať . Ľudia sa niekedy potrebujú cítiť pod psa. Začnú sa zamýšľať nad vecami, ktoré ešte nepreboleli.

unsplash.com

Rozpitvávať všetky nepríjemné spomienky a stále dookola otvárať rany, plakať nad nimi a tým ich len opätovne dráždiť soľou sĺz. Prehlbujú si jazvy na duši, ktoré už dávno mohli byť vyliečené a mohli splynúť so zvyškom ich duše. No keďže nesplynuli tvoria ich súčasť a ovplyvňujú ich naďalej.

Dennodenne sa stretávam s ľuďmi, ktorí na niečo stále hundrú. Vedia si nájsť ten malý negatívny bod na zdanlivo pokojnom dni, ktorý im ho dokáže celý zničiť. Sťažujú sa na zameškaný autobus, na šéfa, na nadmerné množstvo úloh, ktoré im boli zadané, sú nespokojní so všetkými a všetkým, čo sa ich týka. Neviem si predstaviť, aby som sa pozastavovala nad každučkou vecou, ktorá mi kedy nevyšla podľa mojich predstáv. Asi by som bola neustále nešťastná a nahnevaná. Svet nie je a nikdy nebol dokonalým.

unsplash.com

Tí šťastní ľudia, o ktorých si myslíš, že sú vyvolení a ich život je jedna veľká rozprávka, sa narodili s rovnakou  mysľou ako ty. Len sa ju naučili používať a zameriavať sa na to dobré. Hľadať v ľuďoch lásku, vytýčiť si ciele, začať si všímať každodenné maličkosti a oceniť samozrejmosti. Tí šťastní ľudia sa viac nezaoberajú minulosťou a nenechávajú ju ovplyvňovať prítomnosť. Vedia, že všetko čo sa im prihodilo bola životná lekcia, z ktorej sa mali poučiť a ísť ďalej.

A ak sa im z času na čas v mysli vynorí nejaká spomienka, nech už je akákoľvek, vedia, že čo sa stalo – stalo sa, a príjmu ju bez toho, aby sa v tom začali opäť vŕtať. A najdôležitejší je ich spôsob pohľadu na svet a vedomie o tom, že cesta je cieľ, a tak po nej kráčajú s úsmevom na tvári, plní vzrušenia z toho čo im prinesie.

Odpusť tým, ktorí ti ublížili. Odpusť aj sebe. 

„Predstihni sa v dvoch veciach: neboj sa budúcnosti a nech ťa nebolí spomienka na minulosť. Čo sa minulo, už nepatrí ku mne, čo potom bude, to ma ešte nezaujíma.“
– Seneca