Celý deň nás niečo za­mest­náva. Či už je to práca, škola, ro­dina a pria­te­lia sme im vďační za to, že nás do­kážu vtiah­nuť do víru ži­vota. Keď si za­mest­náme my­seľ ne­ja­kou čin­nos­ťou, je oveľa jed­no­duch­šie vlastne na nič a ni­koho ne­mys­lieť.

„Až keď sa z ob­lohy stra­tia aj po­sledné lúče slnka a po­stupne po­zha­sí­name všetky svetlá vrá­tane tých, ktoré nám den­no­denne os­vet­ľujú tváre hľa­diac na ne, až vtedy sa po­no­ríme do na­šich spo­mie­nok.“

Nos­tal­gia. Ne­viem, či ste si to nie­kedy uve­do­mili, ale „al­gia“ zna­mená po la­tin­sky bo­lesť. Možno je to je len ná­hoda, no možno sa v tom slove sku­točne ne­jaká skrýva. Zo všet­kých ži­vo­číš­nych dru­hov na Zemi je člo­vek je­diný tvor, ktorý do­káže roz­jí­mať. Je ne­uve­ri­teľné, ako si len na zá­klade is­tej myš­lienky do­ká­žeme vy­vo­lať ur­čité po­city. Ako sa vieme v noci, keď všetko na­vô­kol ok­rem na­šej hlavy stíchlo, do­slova zma­ni­pu­lo­vať . Ľu­dia sa nie­kedy po­tre­bujú cí­tiť pod psa. Za­čnú sa za­mýš­ľať nad ve­cami, ktoré ešte ne­pre­bo­leli.

unsp­lash.com

Roz­pit­vá­vať všetky ne­prí­jemné spo­mienky a stále do­okola ot­vá­rať rany, pla­kať nad nimi a tým ich len opä­tovne dráž­diť so­ľou sĺz. Pre­hl­bujú si jazvy na duši, ktoré už dávno mohli byť vy­lie­čené a mohli sply­núť so zvyš­kom ich duše. No keďže ne­sp­ly­nuli tvo­ria ich sú­časť a ovplyv­ňujú ich na­ďa­lej.

Den­no­denne sa stre­tá­vam s ľuďmi, ktorí na niečo stále hun­drú. Ve­dia si nájsť ten malý ne­ga­tívny bod na zdan­livo po­koj­nom dni, ktorý im ho do­káže celý zni­čiť. Sťa­žujú sa na za­meš­kaný au­to­bus, na šéfa, na nad­merné množ­stvo úloh, ktoré im boli za­dané, sú ne­spo­kojní so všet­kými a všet­kým, čo sa ich týka. Ne­viem si pred­sta­viť, aby som sa po­za­sta­vo­vala nad kaž­duč­kou ve­cou, ktorá mi kedy ne­vyšla podľa mo­jich pred­stáv. Asi by som bola ne­us­tále ne­šťastná a na­hne­vaná. Svet nie je a ni­kdy ne­bol do­ko­na­lým.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

unsp­lash.com

Tí šťastní ľu­dia, o kto­rých si mys­líš, že sú vy­vo­lení a ich ži­vot je jedna veľká roz­právka, sa na­ro­dili s rov­na­kou  mys­ľou ako ty. Len sa ju na­učili po­u­ží­vať a za­me­ria­vať sa na to dobré. Hľa­dať v ľu­ďoch lásku, vy­tý­čiť si ciele, za­čať si vší­mať kaž­do­denné ma­lič­kosti a oce­niť sa­moz­rej­mosti. Tí šťastní ľu­dia sa viac ne­za­obe­rajú mi­nu­los­ťou a ne­ne­chá­vajú ju ovplyv­ňo­vať prí­tom­nosť. Ve­dia, že všetko čo sa im pri­ho­dilo bola ži­votná lek­cia, z kto­rej sa mali po­u­čiť a ísť ďa­lej.

A ak sa im z času na čas v mysli vy­norí ne­jaká spo­mienka, nech už je aká­koľ­vek, ve­dia, že čo sa stalo – stalo sa, a príjmu ju bez toho, aby sa v tom za­čali opäť vŕ­tať. A naj­dô­le­ži­tejší je ich spô­sob po­hľadu na svet a ve­do­mie o tom, že cesta je cieľ, a tak po nej krá­čajú s úsme­vom na tvári, plní vzru­še­nia z toho čo im pri­ne­sie.

Od­pusť tým, ktorí ti ub­lí­žili. Od­pusť aj sebe. 

„Pred­stihni sa v dvoch ve­ciach: ne­boj sa bu­dúc­nosti a nech ťa ne­bolí spo­mienka na mi­nu­losť. Čo sa mi­nulo, už ne­patrí ku mne, čo po­tom bude, to ma ešte ne­zau­jíma.“
– Se­neca

Komentáre