Všetko to začalo niekde v strede všetkého. Okolo mňa sa v tom čase krútilo niekoľko svetov. 

Nezačnem od začiatku, ako to zvyčajne býva. Tento príbeh nebude od začiatku do konca. Nie, nie. Zas tak výnimočné to nebolo. V živote je toho viac, o čom by sa dalo písať. Začnime teda v strede. Niekde pri uvedomení sa. Niekde uprostred noci. Niekde uprostred konverzácie. Proste niekde.

Tento úryvok bude plný metafor, aby človek, ktorý to nezažil, nepochopil. Plný skrytých významov, aby to nepochopil ani ten, kto to zažil. „Vieš, človek by mal v niečo veriť. Nehovorím, aby sa z teba stala veriaca, ale človeku sa lepšie žije, keď v niečo verí.“ Veriť v niečo.

A tak som uverila v existenciu niekoľkých možných, a hlavne, nekonečných svetov. My sa berieme za ľudí, ale pre vesmír sme len obyčajné súčiastky. Ako keby sme rozsypali krabicu lega, ktoré sme si zbierali niekoľko miliárd rokov a snažili sa skladať nejaké náhodné obrazce. Keď sa kocky minú, rozoberieme ich a použijeme znovu, ale už pri nejakom inom výtvore. A takto to funguje. Pre vesmír je človek len nejakým zhlukom atómov a častíc. A tak som uverila v toto. Ale nie preto, aby som sa mala kam obrátiť. Verím v to, aby som mala kam utiecť.

Ďalej som uverila v osud. 

„Dám si vytetovať slovo destiny.“ A ty si zobral fixku a moju ruku do svojej. Fixka nepísala a tam skončila tvoja kariéra nádejného tatéra. Verím v osud. Je to niečo, čomu verím už dlhšie. Cítim, že všetko sa deje pre niečo. Človek stretne správnych ľudí, v správny moment, a na správnom mieste. Človek, ktorý je obklopený prírodou a človek, ktorý je obklopený ruchom mesta. Všetko je to prepojené a všetko má nejaký zmysel. Niekoľko vesmírov, ktoré nás obklopujú musia mať s osudom tiež niečo spoločné. Človek žije niekoľko životov, lenže vie iba o jednom.

Verím v tajomstvo a tajomno. Priťahuje ma to neznáme a nepoznané. Nezaujímajú ma nejaké zákony ekonomiky, ktoré sú ľuďom známe tak veľmi, že sa ich učia na každom kroku a v každej krajine. Prečo by malo byť zaujímavé niečo, čo je tak poznané? Ty si tiež kúsok takého tajomstva. Takže áno, verím aj v teba. Verím, že všetko, čo sa deje, s kým sa stretnem a skamarátim, kde sa vyskytnem, a koľko hodín tam presedíme a uvažujeme nahlas nad rôznymi teóriami, verím, že všetko toto má zmysel. A posledná vec.

Vietor. Uverila som vo vnútorný vietor. Vietor, ktorý rozprúdi chvíľkové emócie a berie na sile dokázať stáť na vlastných nohách. Človeku sa to stáva pár krát za život. Vyjde von s úžasom, ako krásne svieti slnko a odrazu ho zneistí vietor, ktorý ním poriadne zatočí. Rozhádže všetko v jeho okolí, a on sa na nejaký čas stiahne do pohodlia domova, kým nebude opäť bezpečné vyjsť.

A tak som uverila v toto všetko.  

Pár slov spôsobilo toto všetko, a ja som sa poriadne zatočila a stiahla do bezpečia, kým nebude v poriadku opäť vyjsť.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.