Tvoja ruka prepletená v mojej. Moja hlava opretá na tvojej hrudi. Pokoj a pocit bezpečia. Usmievame sa na seba, aj keď nič nehovoríme. Je nám krásne. Pozrel si sa na mňa: „Navždy?“ Odpovedám, navždy. Akoby to bolo včera. Ale nebolo.

Medzi tou chvíľou ubehol dlhý čas, no mne sa zdá, akoby som iba raz mrkla očami. Keď boli otvorené, bol si pri mne, hladil si ma a ja som bola šťastná. Potom som oči na sekundu zavrela, a po ich otvorení zistila, že viac nie si tu. Že za tú chvíľu si mi dal zbohom, zlomil mi srdce a náš sľub, že to bude navždy, akosi stratil na svojom čare.

Ale ako je to možné? Ako je možné, že ja na teba myslím každú sekundu dňa, a ty si veselo žiješ aj keď si mi sľúbil, že to bude po mojom boku? Vari si na to všetko zabudol?

Zabudol si na to, že som pre teba bola tá najkrajšia? Na všetky naše spoločné zážitky? Na dni plné smiechu a noci pod paplónom? Chceš mi povedať, že naše obľúbené jedlo ti už nechutí? Že ďalšiu časť nášho obľúbeného seriálu si so mnou už nepozrieš? Jednoducho, že naše už viac nie je naše? Už to len bolo?

Naozaj sa to dá len tak? Pretože ja to nedokážem. Nedokážem, a možno ešťe ani nechcem. Nechcem ťa vymazať z mojej mysle, akoby si bol nejaký cudzinec. Bol si mi najlepším priateľom, mojou druhou polovičkou. Zdalo sa, že som našla toho pravého. No on si mňa zo srdca vymazať dokázal.

Ty si na mňa zabudol, no ja to nespravím nikdy. Pretože moje srdce nezabúda.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.