Moja duša bola ne­spú­taná, ni­čoho sa ne­bála. Srdce som mala chrá­nené pred skla­ma­ním. Každý môj úsmev bol úp­rimný. Vždy som mala svoje hra­nice, ktoré som ni­kdy ne­prek­ro­čila. Na ti­síce spô­so­bov som bola pre kaž­dého rov­nako ne­do­sia­hnu­teľná. Všetci čo sa dot­kli mo­jej duše, ne­do­ká­zali pre­bu­diť moje telo a tí, čo sa dot­kli môjho tela, ne­do­ká­zali pre­nik­núť do mo­jej duše. Mala som svoju mi­nu­losť ale to bolo v po­riadku. Ko­nečne som na všetko za­budla. Presne vtedy som mala všetko. Môj ži­vot bol krásny, plný zá­žit­kov, ak­cií a no­vých ľudí. Presne ten ži­vot, ktorí si prajú mnohí z nás.

zdroj: pe­xels.com

A vtedy si vstú­pil do môjho ži­voty ty. Spoz­nali sme sa na jed­nej zá­bave, kde som sa ti sna­žila vy­hý­bať ale ty si bol tvrdo­hlavý a pekne opitý. Ne­skôr som ťa už ne­vi­dela ale na­pí­sal si mi. A tak sme sa po­stupne od pí­sa­nia cez stret­nu­tia do­stali až k vzťahu. Ne­viem prečo sme do toho padli tak rýchlo. Bola to chyba, ktorú dnes už ne­zme­níme. Zo za­čiatku to bolo krásne, ako to už býva. Bola som v tomto smere tak ne­skú­sená. Bol si moja prvá láska. Po­stupne som sa učila ľú­biť ťa, no skôr ako by som sa k tomu do­stala okol­nosti spô­so­bili to, že na­miesto toho aby som ťa kaž­dým dňom ľú­bila viac a viac,bol si mi kaž­dým dňom čo­raz ďa­lej.

Strá­cala som v na­šom vzťahu seba, svoju hr­dosť, sú­kro­mie. Na tvári no­sila si­lený úsmev. Pred­stie­ra­nie, že je všetko v po­riadku sa stalo kaž­do­den­ným ri­tu­álom. A čo bolo na tom naj­hor­šie? Čo deň, to som bola hl­b­šie na dne. Už som to ne­z­vlá­dala. Áno, sna­žil si sa. Ach, tak si sa sna­žil. No­sil si mi ruže, do­okola ospra­vedl­ňo­val, pí­sal ako ma ľú­biš, ako sa to ne­zo­pa­kuje. Od­pus­tila som ti raz, od­pus­tila druhý krát ale tretí krát som si po­ve­dala dosť. Už som to viac ne­z­vlá­dala. Sna­žila som sa nad to po­vzniesť. Tvá­riť sa, že sa nič ne­stalo, ale ne­šlo to. Bola som na dne. Tá ťar­cha na mo­jich ple­ciach bola čo­raz ne­zne­si­teľ­nej­šia. Ne­z­vlá­dala som po­čú­vať všetky hnusné slová na moju ad­resu. Všetky po­hľady, ktoré sa mi za­rý­vali do mysle. Skratka toho bolo moc. Nech som sa sna­žila ako som ve­dela ig­no­ro­vať všet­kých, ne­šlo to. Je­diné čo som chcela, bol po­koj. Ko­nečne ne­prep­la­kať as­poň je­den ve­čer. Ne­po­čú­vať čo, kde, ako a prečo. Možno som prí­liš dbala na to, kto si čo myslí. Ale možno toho bolo toľko, že sa ich pre­po­čuť ne­dalo.

zdroj: pe­xels.com

Už som ti viac ne­ve­dela ve­riť. Moja dô­vera k tebe sa vy­pa­rila zo dňa na deň. Tvoje slová nech boli ako­koľ­vek prav­divé boli pre mňa prázdne. Tvoje činy ne­zna­me­nali pre mňa už nič. Len chabý po­kus o ná­pravu všet­kej škody, ktorú sme na­pá­chali. Ve­dela som len to, ako chcem byť od teba čo naj­ďa­lej. Ne­po­mohlo ani to, že som ťa mala rada. Už bolo ne­skoro. Veď ako som ťa mala ľú­biť, keď všetko na­sved­čo­valo tomu, že som pre tebe bola len hračka?  Za­ká­zala som si každý cit k tebe. A čím viac si ma na­há­ňal, tým viac som ute­kala. Už ma nič ne­dr­žalo pri tebe. Ča­som som po­cho­pila, že zo­stá­vať v ta­komto vzťahu by ne­bolo dobré ani pre teba ani pre mňa. Zby­točne by sme tr­peli. A tak som sa s te­bou roz­lú­čila spô­so­bom, ktorý do­dnes ľu­tu­jem. Na­pí­sala som ti list. Ukryla som doňho moje naj­taj­nej­šie myš­lienky a čo si uro­bil? Uká­zal si ho ce­lému svetu a to si ne­mal. Prečo si im uká­zal môj kú­sok duše?

Za­bil si vo mne to staré ja a to nové bolo oveľa hor­šie. Už som ne­bola to dievča s hr­dos­ťou. Už som ne­bola to dievča s úp­rim­ným úsme­vom. Už som ne­bola to bez­sta­rostné dievča, ktoré bolo šťastné. Ne­bola som nič. Ne­zos­talo mi nič, čo by som nie­komu po­núkla. Všetko si si zo­bral. Nie­kedy som sa za­mys­lela, že by som chcela byť to dievča ako pred­tým. No to dievča bolo už dávno preč. Kú­pilo si priamy lís­tok do pekla a te­raz tam se­delo a mlčky ho­relo v pe­kel­nom ohni.

zdroj: pe­xels.com

Stala sa zo mňa tá naj­hor­šia ver­zia sa­mej seba. Už to  viac ne­bolo o dô­vere. Dr­žala som sa čo naj­ďa­lej od všet­kých aby som sa zby­točne znovu ne­s­kla­mala. Už to ne­bolo o hr­dosti, ale o tom udr­žať si as­poň kú­sok dobra. Už to ne­bolo o viere v lásku, bolo to o tom byť pre kaž­dého len hračka. Už to ne­bolo o zá­ujme, ale o tom kaž­dého po­doz­rie­vať z toho, že mi chce znovu ub­lí­žiť. Moja duša už ne­bola tak ne­spú­taná, bola plná stra­chu. Stra­chu z toho, čo malo prísť a moje srdce? To mi už ne­bolo treba…

Komentáre