Bežné.. Potrebné.. Podstatné.. 

Možno si s nimi trávila kvantum voľného času a navzájom viete aj tie tajomstvá, ktorými by ste sa dokázali navzájom úplne zničiť. A pokojne aj s úškrnom na tvári. Ako odplatu. Za všetko.

Čo ma vlastne naučili posledné mesiace, ktoré som prežila?

Že nechať stratiť niektorých ľudí z môjho života vytvorí na mojej duši upokojujúci pocit?

Že ten pocit mi momentálne uľahčuje všetky moje povinnosti?

Že sa cítim viac slobodnejšia?

Áno, presne to tak je. A som za to neskutočne vďačná.

Možno som pre niekoho tá, ktorá sa vraj správala najhoršie. Nebrala ohľad na iných a nehľadiac na ostatné okolnosti si išla za svojim cieľom.

A ja s úsmevom na tvári si môžem spokojne povedať, že ja som bola opakom toho, čo si väčšina ľudí myslela. Alebo ešte stále myslí? No na to už ani nepotrebujem odpoveď.

Ale ty, si môžeš byť istá, že nech sa deje čokoľvek, vedz len jedno. Že ak si to naozaj spravila, mala si na to jednoznačne neskutočne dobrý dôvod. A tým som si istá aj ja a mala by byť aj ty.

Nepozeraj na to, ako by na teba pozerali iní, ži si pre seba a pre tých správnych ľudí.

A raz v jeden zimný deň, zrazu bola už tma a pomaly sa začínala noc. A ja som kráčala cestou domov s osobou, ktorá ma vedela pochopiť. Rozprávala som jej asi všetko to, čo som mala na srdci. A utvrdila ma v tom jednom podstatnom. Povedala mi to, čo som presne potrebovala počuť.

Nesmiem si z toho všetkého robiť ťažkú hlavu. Nech som sa už akokoľvek rozhodla, mám si byť istá v tom, čo robím. Páči sa mi ten pocit, keď mi v hlave nelietajú tie nezmyselné výčitky, ktoré som na začiatku v sebe mala.

Nevadí mi to. Lebo viem, že mám pri sebe ľudí, kvôli ktorým sa na tomto svete oplatí bojovať oveľa viac.