Bežné.. Po­trebné.. Pod­statné.. 

Možno si s nimi trá­vila kvan­tum voľ­ného času a na­vzá­jom viete aj tie ta­jom­stvá, kto­rými by ste sa do­ká­zali na­vzá­jom úplne zni­čiť. A po­kojne aj s úškr­nom na tvári. Ako od­platu. Za všetko.

Čo ma vlastne na­učili po­sledné me­siace, ktoré som pre­žila?

Že ne­chať stra­tiť nie­kto­rých ľudí z môjho ži­vota vy­tvorí na mo­jej duši upo­ko­ju­júci po­cit?

Že ten po­cit mi mo­men­tálne uľah­čuje všetky moje po­vin­nosti?

Že sa cí­tim viac slo­bod­nej­šia?

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Áno, presne to tak je. A som za to ne­sku­točne vďačná.

Možno som pre nie­koho tá, ktorá sa vraj sprá­vala naj­hor­šie. Neb­rala ohľad na iných a ne­hľa­diac na os­tatné okol­nosti si išla za svo­jim cie­ľom.

A ja s úsme­vom na tvári si mô­žem spo­kojne po­ve­dať, že ja som bola opa­kom toho, čo si väč­šina ľudí mys­lela. Alebo ešte stále myslí? No na to už ani ne­pot­re­bu­jem od­po­veď.

Ale ty, si mô­žeš byť istá, že nech sa deje čo­koľ­vek, vedz len jedno. Že ak si to na­ozaj spra­vila, mala si na to jed­no­značne ne­sku­točne dobrý dô­vod. A tým som si istá aj ja a mala by byť aj ty.

Ne­po­ze­raj na to, ako by na teba po­ze­rali iní, ži si pre seba a pre tých správ­nych ľudí.

A raz v je­den zimný deň, zrazu bola už tma a po­maly sa za­čí­nala noc. A ja som krá­čala ces­tou do­mov s oso­bou, ktorá ma ve­dela po­cho­piť. Roz­prá­vala som jej asi všetko to, čo som mala na srdci. A utvr­dila ma v tom jed­nom pod­stat­nom. Po­ve­dala mi to, čo som presne po­tre­bo­vala po­čuť.

Ne­smiem si z toho všet­kého ro­biť ťažkú hlavu. Nech som sa už ako­koľ­vek roz­hodla, mám si byť istá v tom, čo ro­bím. Páči sa mi ten po­cit, keď mi v hlave ne­lie­tajú tie ne­zmy­selné vý­čitky, ktoré som na za­čiatku v sebe mala.

Ne­vadí mi to. Lebo viem, že mám pri sebe ľudí, kvôli kto­rým sa na tomto svete oplatí bo­jo­vať oveľa viac.

Komentáre