Áno, čo to tá zase trepe. Veď všade po­čú­vame, že treba mys­lieť po­zi­tívne, že treba hľa­dať vo všet­kom niečo dobré, že mu­síme pri­jať každú si­tu­áciu, že by sme mali sa viac sú­stre­diť na tie len skvelé spo­mienky a zá­žitky,a aj v tých zlých vi­dieť kladnú „lek­ciu“ pre náš ži­vot.

Ne­na­padlo ťa nie­kedy, že si to mô­žeš ešte viac zne­chu­tiť? Je v po­riadku cí­tiť hnev, smú­tok, skla­ma­nie. Alebo sa chceš hrať na usmie­vavé sl­niečko, ktoré sa bude ške­riť celý deň aj keď ho ži­vot bude mlá­tiť? Ale veď ani to slnko ne­svieti ne­us­tále. Sú dni, kedy ho vô­bec ne­vi­díme. O to viac sa te­šíme, keď nám po še­dých dňoch do­praje tro­chu vi­ta­mínu D. Bez ne­ga­tív­nych emó­cii by z Teba bol ro­bot. A bez­tak, ča­som by ťa to po­lo­žilo a zni­čilo. Bol by to prí­liš veľký bal­van ne­spra­co­va­ných pre­žit­kov. Tieto prudko po­zi­tívne vy­nú­tené opti­mis­tické emó­cie sú len vsu­ge­ro­vané. A ni­kdy ne­budú mať ka­tarzný (očistný) úči­nok, ako keď pre­ja­víš tú sku­točnú emó­ciu.

zdroj: unsp­lash.com

Po­tom som po­čula o opač­nom prí­pade. Vraj s tým ako prvý pri­šiel ne­jaký Dán, kvázi možno je to myš­lienka ne­ja­kej časti dán­skej po­pu­lá­cie. Vraj by sme mali byť pe­si­misti. Čiže si v pod­state pred­sta­viť naj­hor­šiu mož­nosť, aká sa môže v da­nej si­tu­ácii stať. To nás už nič ne­môže skla­mať. Je­dine prek­va­piť. Po­zi­tívne. Lebo hor­šie ako Tvoja pred­stava to ne­bude, môže to byť je­dine lep­šie. Možno  je to pekná myš­lienka, ale pri­púš­ťať si vždy naj­hor­šiu mož­nosť by nám asi na­ozaj ne­dá­valo žiadnu ná­plň do ži­vota a mys­lím, že by nás to ani ne­po­sú­valo vpred.

Predsa len je naj­lep­šia tá zlatá stredná cesta. Veď sa vraví, že silná žena nie je tá, ktorá ne­plače. Ale tá, ktorá ve­čer plače, ale ráno sa usmieva. Ne­tý­rajme samé seba ne­ja­kým tla­kom, či už vlast­ným alebo tla­kom oko­lia. Ne­mu­síš sa cí­tiť slabá, ak ne­z­vlád­neš psy­chicky ne­jakú uda­losť v tvo­jom ži­vote. Nájdi si mies­tečko, kde ťa ni­kto ne­bude vi­dieť a po­su­dzo­vať a tam daj zo seba všetko von. Vy­krič sa, vy­plač sa, po­môže to. Možno ten prob­lém ne­zmizne, ale dáš to zo seba von. A bude ti lep­šie. Náj­deš v sebe silu to rie­šiť. Ale ak to po­tla­číš v sebe, tak ťa ne­skôr rozp­lače úplná ba­na­lita, ktorá s tým ani ne­bude sú­vi­sieť, ale jed­no­du­cho tla­kový hr­niec vy­kypí. Akú by sme to mali po­lievku? Vy­liatu a ešte aj ze­le­nina v nej by bola roz­va­rená, pre­tože si ju va­rila pri­dlho. A na­vyše, tá ze­le­nina by už ne­mala ani vi­ta­míny.

zdroj: unsp­lash.com

Takže, vy­pla­kať, vy­kri­čať sa, ukľud­niť, vy­dých­nuť a späť k svo­jim pri­ori­tám. Nie je hanba ak ťa niečo zlomí, hanba je, ak to vzdáš. Si predsa silná bo­jov­níčka, ktorá nie je ro­bot, ale oby­čajná ľud­ská by­tosť, ktorá má právo pre­ja­viť emó­cie a do­vo­liť si byť „sla­bou“. Len ne­za­budni, že či si už vy­be­rieš aký­koľ­vek prí­stup k veci, bude to tvoja voľba a ne­bi­čuj sa za to, ak sa ne­cí­tiš do­sta­točne „po­zi­tívna“. Pre­tože vo svo­jom jadre, si sil­nej­šia ako si mys­líš. A ne­mu­síš sa vô­bec 24/7 usmie­vať na to, aby si sa sil­nou bo­jov­níč­kou na­zý­vala! 🙂