Pre­lom ok­tóbra a no­vem­bra býva vždy zvláštny. Tak tro­chu po­chmúrny.  Mení sa nám čas, dni sú čo­raz krat­šie a noc pre­berá svoju moc. A práve s týmto ob­do­bím sa spája svia­tok, pri kto­rom spo­mí­name na na­šich zo­snu­lých. A aj keď sa k nám po­maly ale isto pre­tláča trend pre­ob­lie­kať sa za rôzne stra­šidlá, ve­rím tomu, že väč­šina z nás v tomto ob­dobí spo­mína na svo­jich blíz­kych, ktorí už žiaľ nie sú me­dzi nami.

V ži­vote si člo­vek prejde rôz­nymi stra­tami. Nie­ktoré sú iba do­časné, iné trvalé. Nie­ktoré za­bo­lia viac, iné me­nej. Isté však je, že všetky v nás za­ne­chajú po­city smútku, s kto­rými sa každý mu­síme ča­som vy­rov­nať. Už je to zo­pár ro­kov, čo v mo­jom ži­vote chýba veľmi dô­le­žitý člo­vek. A tento člá­nok, by som chcela na­pí­sať na jeho po­česť.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Prísť o jed­ného z ro­di­čov v mla­dom veku nie je ni­kdy jed­no­du­ché. Vy­ras­tať s ne­us­tá­lym po­ci­tom, že v tvo­jom srdci exis­tuje prázdne miesto, ktoré ne­môže na­hra­diť žia­den iný chlap, je nie­kedy na­ozaj ťažké. No ve­rím tomu, že ži­vot sa deje tak ako má, a isté veci sa zme­niť ne­dajú, aj keby sme veľmi chceli. A práve vtedy nám ne­os­táva nič iné ako pri­jať re­a­litu. Tvrdú a drsnú, presne takú aká je. Ve­rím tomu, že všetci, ktorí nás opus­tili sú na lep­šom mieste. Viem, znie to ako klišé, ale na­ozaj tomu ve­rím. Prečo inak by od­chá­dzali ľu­dia, ktorí boli hl­boko vo svo­jom srdci dobrí. Za­slú­žia si niečo lep­šie, ako je ži­vot na Zemi. Pre­šli si tu všet­kým, čím mali. Na­pl­nili svoje po­sla­nie a po­su­nuli sa ďa­lej.

Viem, veľa vecí je v ži­vote ne­spra­vod­li­vých a aj keď sa bu­deme po­kú­šať do­okola hne­vať, há­dzať na nie­koho vinu, či utá­pať sa v žiali, ni­komu to ne­po­môže. Preto si mu­síme od­pus­tiť a po­su­núť sa ďa­lej. Zmie­riť sa s tým čo je a ne­chať ži­vot ply­núť jeho vlast­ným, oso­bit­ným, ob­čas tak­mer tra­gi­ko­mic­kým spô­so­bom.

Čo dáva zmy­sel ži­votu, dáva zmy­sel i smrti.

An­to­ine de Saint-Exu­péry

Komentáre