Je zvláštne sa po tých ro­koch na to všetko po­zrieť spätne. A spo­me­núť si na všetko to dobré a zlé, ktoré sme pre­žili. Po­roz­mýš­ľať, čo všetko sa mohlo spra­viť inak. A je toho veľa…

Ob­zriem sa spätne a všetko to mám pred se­bou. Ten krásny smiech, každý deň, ale i slzy po no­ciach do van­kúša. Po­city, že k nie­komu pat­ríme, a nie­kto nás má rád, tak sku­točne. Ale i po­city osa­me­losti a opus­te­nosti, pri kto­rých člo­vek nie­kedy spraví množ­stvo chýb. I to všetko patrí k tomu. K ži­votu, ku vzťahu, k spo­lu­ži­tiu. Každý je­den deň tvorí ten ďalší, a ten ďalší, opäť ďalší a tak stále do­okola. Preto ne­smieme za­bú­dať hlavne na to, že práve dne­šok tvorí tie krásne zaj­trajšky a ešte kraj­šie spo­mienky na mi­nu­losť. Buďme tu a te­raz. Tak ako je to, tak to má jed­no­du­cho byť. Byť spolu spätí a po­držať sa v kaž­dej si­tu­ácií, nech už je ako­koľ­vek ťažká a zlá.

Ve­dieť sa za­stať je­den dru­hého. Možno nie vždy to bude to naj­lep­šie roz­hod­nu­tie, ale ak nám na tom zá­leží, spra­víme to pre seba. Pre­tože to chceme, pre­tože nám je­den na dru­hom zá­leží a vieme, že sme je­den pre dru­hého ten pravý.
A láska predsa do­káže zniesť a pre­niesť sa aj cez tie naj­hor­šie pre­kážky, ktoré nám ži­vot do cesty pri­ne­sie. Pre­tože tá snaha, ktorú do toho vlo­žíme sa nám vráti sto­ná­sobne. Pre­tože to dá­va­nie má omnoho väčší zmy­sel ako pri­jí­ma­nie a my si máme čo dá­vať, a je toho dosť.

Tá láska me­dzi dvoma ľuďmi, ktorí sa mi­lujú naj­viac na svete a majú sen ísť ces­tou spo­ločne, aj keď je kaž­dého z nás vo veľ­kých ve­ciach iná…
Vieme, že spo­je­ním tých síl to všetko pre­ko­náme a, aj keď nie­kedy mu­síme ustú­piť alebo sa pris­pô­so­biť tomu dru­hému, bude to mať v bu­dúc­nosti omnoho väčší zmy­sel.

Pre­tože tá sa­motná cesta je cieľ, a aj keď to nie­kedy ne­vy­zerá, vždy sa to do­káže ešte zme­niť, niečo spra­viť inak alebo sa len po­roz­prá­vať. O tom všet­kom a možno na­ko­niec zis­tíme, že za čím sme sa sami hnali, na­ko­niec nemá zmy­sel.
Spo­lu­ži­tie je kom­pli­ko­vané, v nie­kto­rých ve­ciach ur­čite, no zá­ro­veň je to ten naj­nád­her­nejší dar. Mať nie­koho, ku komu sa vra­ciame do­mov, ktorý nás ob­jíme, keď to naj­viac po­tre­bu­jeme a má pre nás ute­šu­júce slová, keď cí­time, že sú veci a ľu­dia nad naše sily.

Vážme si preto je­den dru­hého, a vy­dajme sa po ďal­šej etape nášho ži­vota a buďme spolu tak, ako sa o tom roz­prá­vame, a ako to chceme.
Lebo nie je nič sil­nej­šie ako keď dvaja mi­lu­júci ľu­dia dr­žia je­deno lano spo­ločne.

Komentáre