Môžem, prosím, na minútku? Vyrušiť ťa v tvojom smútku?

Pamätáš si tie dni, keď si ešte nedávno bola to veselé dievča, ktoré sa smialo vždy, keď sa mohlo? Vtedy, keď si bola tou, ktorá nerozoznávala, či sa to hodí alebo nie. Skrátka, keď bol úsmev tvojím každodenným doplnkom? Pamätáš si? Bol niečo ako vode odolná špirála, ktorú si si aplikovala každý deň, za každých okolností a ktorú len tak nejaká slza nedokázala zmyť. Áno, tak taký odolný bol tvoj úsmev…

Taká odolná si bola ty.

Tvoj svet bol  farebný a jednoduchý. Tešila si sa, keď v rádiu zahrali tvoju obľúbenú pesničku a ty si si ju spievala popri rannej káve. Tešila si sa, keď si si kúpila nový lak na nechty. Tešila si sa, keď si po letnom daždi otvorila okno a nadýchla sa jeho vôni. Alebo keď si sa tešila na Vianoce už v októbri.

Stačilo ti tak málo…
Bola si tou ženou, ktorá nerátala panáky, aby si zachovala tvár pred ostatnými. Bola si tou, ktorá na parkete nepotrebovala spoločnosť niekoho ďalšieho, aby si vychutnávala tanec do neskorého rána. Tou, ktorá vyzula lodičky a tancovala na ňom bosá, lebo nezáležalo na tom, kto ťa vtedy vnímal. Bola si tou, ktorá počúvala lichôtky mužov a s úctou a eleganciou jej vlastnou ich dokázala neprijať.

unsplash.com

Kvitla si a rástla. Žila a prijímala si to, čo ti život dával. Bola si lavína energie, ktorú mal každý rád. Bláznivo a nespútane si ten život milovala.

Už je to dávno, však? Viem, že tieto spomienky si už nevieš predstaviť tak jasno, lebo…lebo tvoj kvet, ktorý vtedy kvitol, si niekto dovolil zlomiť. 

Prišiel ti do života a urobil ho na chvíľu ešte krajším, než bol pred tým. Užíval si tvoju krásu, bláznivú povahu a lásku, ktorú si mu dávala. To všetko, ktoré si bola schopná dať. Celú seba, ktorú si odovzdala. Užíval si ťa do času, kým zrazu neodišiel. S dôvodom, či bez…ostala si sama a zlomená.

Tvoj svet zastal a všetko, čo si milovala odrazu zmizlo. Už viac nebolo z čoho sa tešiť. Neexistovala pieseň, ktorú by si si cestou v aute spievala. Už viac nebol vtip, na ktorom by si sa zasmiala. To bohaté farebné spektrum života nahradila len biela a čierna.

pexels.com 

Môžem ťa o niečo poprosiť?

Naposledy si skús, prosím, spomenúť…pozbieraj sa a nájdi v sebe posledné vločky tej krásnej lavíny, ktorou si kedysi bola. Nájdi ich a časom, časom nájdeš ďalšie a ďalšie, ktoré znova vytvoria tú nezameniteľnú osobu, ktorú v tebe niekto zadusil. Odpusť mu…

Ja to viem. Zdá sa to byť nemožné, ale…kto iný by to mal predsa zvládnuť ak nie tá, ktorou stále si? Nedovoľ, aby ten, ktorý ti ublížil, dokázal zničiť niečo tak veľké.

Teba…tú, ktorú milovali všetci. Tú, ktorú si milovala ty. Ženu, ktorá zvládne aj nemožné so šarmom v očiach. So šarmom, ktorý v nich prekryje jazvy a smútok.

 Môžem ťa o niečo poprosiť?

Vstaň, otvor okno a nadýchni sa. A už viac nečakaj. 
Vráť tomuto svetu tú užasnú ženu. Vráť mu, prosím, seba…