Mô­žem, pro­sím, na mi­nútku? Vy­ru­šiť ťa v tvo­jom smútku?

Pa­mä­táš si tie dni, keď si ešte ne­dávno bola to ve­selé dievča, ktoré sa smialo vždy, keď sa mohlo? Vtedy, keď si bola tou, ktorá ne­ro­zoz­ná­vala, či sa to hodí alebo nie. Skrátka, keď bol úsmev tvo­jím kaž­do­den­ným do­pl­n­kom? Pa­mä­táš si? Bol niečo ako vode odolná špi­rála, ktorú si si ap­li­ko­vala každý deň, za kaž­dých okol­ností a ktorú len tak ne­jaká slza ne­do­ká­zala zmyť. Áno, tak taký odolný bol tvoj úsmev…

Taká odolná si bola ty.

Tvoj svet bol  fa­rebný a jed­no­du­chý. Te­šila si sa, keď v rá­diu za­hrali tvoju ob­ľú­benú pes­ničku a ty si si ju spie­vala popri ran­nej káve. Te­šila si sa, keď si si kú­pila nový lak na nechty. Te­šila si sa, keď si po let­nom daždi ot­vo­rila okno a na­dýchla sa jeho vôni. Alebo keď si sa te­šila na Via­noce už v ok­tóbri.

Sta­čilo ti tak málo…
sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk
Bola si tou že­nou, ktorá ne­rá­tala pa­náky, aby si za­cho­vala tvár pred os­tat­nými. Bola si tou, ktorá na par­kete ne­pot­re­bo­vala spo­loč­nosť nie­koho ďal­šieho, aby si vy­chut­ná­vala ta­nec do ne­sko­rého rána. Tou, ktorá vy­zula lo­dičky a tan­co­vala na ňom bosá, lebo ne­zá­le­žalo na tom, kto ťa vtedy vní­mal. Bola si tou, ktorá po­čú­vala li­chôtky mu­žov a s úc­tou a ele­gan­ciou jej vlast­nou ich do­ká­zala ne­pri­jať.

unsp­lash.com

Kvitla si a rá­stla. Žila a pri­jí­mala si to, čo ti ži­vot dá­val. Bola si la­vína ener­gie, ktorú mal každý rád. Bláz­nivo a ne­spú­tane si ten ži­vot mi­lo­vala.

Už je to dávno, však? Viem, že tieto spo­mienky si už ne­vieš pred­sta­viť tak jasno, lebo…lebo tvoj kvet, ktorý vtedy kvi­tol, si nie­kto do­vo­lil zlo­miť. 

Pri­šiel ti do ži­vota a uro­bil ho na chvíľu ešte kraj­ším, než bol pred tým. Uží­val si tvoju krásu, bláz­nivú po­vahu a lásku, ktorú si mu dá­vala. To všetko, ktoré si bola schopná dať. Celú seba, ktorú si odo­vzdala. Uží­val si ťa do času, kým zrazu ne­odi­šiel. S dô­vo­dom, či bez…os­tala si sama a zlo­mená.

Tvoj svet za­stal a všetko, čo si mi­lo­vala od­razu zmizlo. Už viac ne­bolo z čoho sa te­šiť. Ne­exis­to­vala pie­seň, ktorú by si si ces­tou v aute spie­vala. Už viac ne­bol vtip, na kto­rom by si sa za­smiala. To bo­haté fa­rebné spek­trum ži­vota na­hra­dila len biela a čierna.

pe­xels.com 

Mô­žem ťa o niečo pop­ro­siť?

Na­po­sledy si skús, pro­sím, spo­me­núť…po­zbie­raj sa a nájdi v sebe po­sledné vločky tej krás­nej la­víny, kto­rou si ke­dysi bola. Nájdi ich a ča­som, ča­som náj­deš ďal­šie a ďal­šie, ktoré znova vy­tvo­ria tú ne­za­me­ni­teľnú osobu, ktorú v tebe nie­kto za­du­sil. Od­pusť mu…

Ja to viem. Zdá sa to byť ne­možné, ale…kto iný by to mal predsa zvlád­nuť ak nie tá, kto­rou stále si? Ne­do­voľ, aby ten, ktorý ti ub­lí­žil, do­ká­zal zni­čiť niečo tak veľké.

Teba…tú, ktorú mi­lo­vali všetci. Tú, ktorú si mi­lo­vala ty. Ženu, ktorá zvládne aj ne­možné so šar­mom v očiach. So šar­mom, ktorý v nich pre­kryje jazvy a smú­tok.

 Mô­žem ťa o niečo pop­ro­siť?
Vstaň, ot­vor okno a na­dýchni sa. A už viac ne­ča­kaj. 
Vráť to­muto svetu tú užasnú ženu. Vráť mu, pro­sím, seba…

Komentáre