Ve­ro­nika Cif­rová Ostri­ho­ňová je re­dak­torka TV Mar­kíza, ktorá sa za­oberá té­mami z ob­lasti zdra­vot­níc­tva. Mnohí sme si ju za­čali vší­mať ako sym­pa­tickú ženu zo „Saj­fo­vých vlo­gov“, kde nás ve­ľa­krát in­špi­ro­vala. V od­zadu.sk mi­lu­jeme žen­ské, ktoré nám do­dá­vajú se­ba­ve­do­mie, no sú však stále po­korné. V rámci nášho úspeš­ného heš­tegu #slo­ven­kadna Vám pri­ná­šame milý, no zau­jí­mavý roz­ho­vor so že­nou z nášho šou­biz­nisu, ktorá, ako sama ho­vorí, chce niečo hod­notné odo­vzdať.

Ahoj Ve­ro­nika, po­známe ťa najmä ako re­dak­torku, mo­de­rá­torku a ženu Ma­teja Cifru, kde sme si ťa ob­ľú­bili v rámci jeho vlo­gov. Kto je však Ve­ro­nika Cif­rová Ostri­ho­ňová? Ako by si sa opí­sala?

Dcéra, ses­tra, man­želka, re­dak­torka. Úplne nor­málna žena, ni­čím špe­ciálna. Zau­jíma ma svet okolo mňa, zau­jí­majú ma ľud­ské prí­behy. Rada sa roz­prá­vam, rada veci “ana­ly­zu­jem”. Mys­lím, že som re­la­tívne ak­tívna – mám rada, keď ro­bím, cví­čím, spoz­ná­vam, ba­vím sa. Ne­rada se­dím len tak.

Máš svoj žen­ský vzor? Nie­koho, kto ťa in­špi­ruje?

Je to už moja klišé od­po­veď, ale je to moja ma­mina, ktorá je vy­ni­ka­júca det­ská ne­uro­lo­gička, a zá­ro­veň skvelá mama troch /plus mí­nus vy­da­re­ných:)/ detí. Je múdra, ľud­ská, lás­kavá, majú ju radi úplne všetci – starí, mladí, zvie­ratá. Tiež ob­di­vu­jem lás­ka­vosť, šarm, ši­kov­nosť a to­le­ran­ciu mo­jej mlad­šej ses­try. A ok­rem toho ob­di­vu­jem každú ženu, ktorá si ide za svo­jím, ne­bojí sa za seba po­sta­viť, no ostať pri­tom sama se­bou a stále ele­gant­nou že­nou.

Pra­cu­ješ ako re­dak­torka v spra­vo­daj­stve, máš svoju vlastnú talks­how. Si spo­kojná mo­men­tálne so svo­jou prá­cou? Aké sú tvoje ví­zie do bu­dúcna vrámci tvo­jej ka­ri­éry?

Som spo­kojná. V Te­le­víz­nych no­vi­nách som už pár ro­kov, a stále mám prácu re­dak­torky rada. Na­pĺňa ma, že upo­zor­ňuje na to, čo je v ne­po­riadku, čo ne­fun­guje, či komu sa ub­li­žuje. Čo sa Sit­down Sto­ries týka, je to talks­how, ktorú sme ešte len za­čali, a je to také moje bá­bätko. Som na ňu hrdá, sta­rám sa o ňu naj­lep­šie ako viem, a dú­fam, že do bu­dúcna bude pros­pe­ro­vať. Som ne­smierne vďačná za obe šance a všet­kým ľu­ďom, ktorí boli a sú ich sú­čas­ťou. Aj di­váci na Sit­do­wne boli za­tiaľ úplne skvelí! Aj vďaka nim to išlo a snáď pôjde aj ďa­lej.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Čo sa bu­dúc­nosti týka, všetko je ot­vo­rené. Mohla by som po­ve­dať, že sa ne­chá­vam len tak uná­šať a ne­rie­šim, čo príde. Ale to by som kla­mala, ja som /na­ne­šťas­tie/ typ, ktorý veci rieši a chce mať nie­len plán B, ale aj C a D. Veľmi ma láka vrá­tiť sa ešte do školy, uro­biť si ďalší ti­tul, viem si pred­sta­viť učiť na uni­ver­zite… Je toho veľa.

Ak by si ne­ro­bila v mé­diách, v akej inej ob­lasti by si si do­ká­zala pre­sta­viť pra­co­vať?

Ve­dela by som si samu seba pred­sta­viť učiť na vy­so­kej škole, v dip­lo­ma­cii, či tre­ťom sek­tore. Ale aj ako uči­teľku jogy! 🙂

Vrámci nášho heš­tegu #slo­ven­kadna pod­po­ru­jeme mladé Slo­venky, aby sa vy­jad­rili a uká­zali svoju je­di­neč­nosť. Čo si mys­líš, že chýba dneš­ným že­nám a čo ťa na­učili ženy, s kto­rými si žila a pria­te­lila si sa v za­hra­ničí po­čas štú­dia?

Ne­mám rada hod­no­te­nia iných a zo­vše­obec­ňo­va­nia. Preto po­viem, čo by podľa mňa že­nám ne­mu­selo chý­bať. Láska k sebe sa­mým, a tá priamo sú­visí s lás­kou voči iným. Po­cho­pe­nie a po­moc jedna dru­hej, na­miesto žiar­li­vosti a je­šit­nosti. Schop­nosť sa oz­vať a po­sta­viť sa za seba, ale aj proti ne­prá­vos­tiam voči iným.

Moje ka­ma­rátky v za­hra­ničí ma mno­hému z toho na­učili – ale na­prí­klad aj to, že nie je hanba sa oz­vať, hoc aj ris­ku­júc zly­ha­nie, že ro­biť chyby je ľud­ské, a že zra­ni­teľ­nosť nie je ška­redé slovo – u žien, ale ani u mu­žov. A že treba chvá­liť všetko, čo si chválu za­slúži! Pek­ných slov ni­kdy nie je dosť.

Čo pre teba zna­mená úspech?

Ve­čer za­spá­vať s po­ci­tom, že ten deň stál za to. Pri­naj­lep­šom každý ve­čer.

#love

A post sha­red by Ve­ro­nika Cif­rová Ostri­ho­ňová (@ve­ro­ni­ka­o­stri­ho­nova) on

Ako vy­zerá tvoj bežný pra­covný deň? Ne­máš prob­lém so se­ba­dis­cip­lí­nou alebo sa mu­síš často do vecí tla­čiť?

Každé ráno máme o pol de­sia­tej v Mar­kíze po­radu, kde ozná­mime a pre­be­rieme témy do Te­le­víz­nych no­vín. Po­tom si ob­vo­lá­vam res­pon­den­tov, nie­kedy sú rôzne tla­čovky, nie­kedy ho­diny ča­káme na mi­nis­trov po za­sad­nutí vlády. Keďže sa ve­nu­jem pri­márne zdra­vot­nic­tvu, po­merne veľa pra­cov­ného času trá­vim v ne­moc­ni­ciach, s le­kármi, či na mi­nis­ter­stve zdra­vot­níc­tva. Na­hrám, na­pí­šem, po­stri­hám, oti­tul­ku­jem re­por­táž a okolo sied­mej, pol ôs­mej pri­chá­dzam do­mov.

Veľmi bo­ju­jem so sko­rým ran­ným vstá­va­ním. Som spáč a pri­tom môj ce­lo­ži­votný sen je vstať o šies­tej, ešte pred ro­bo­tou si po­riadne za­cvi­čiť, nor­málne sa na­ra­ňaj­ko­vať, pre­čí­tať no­viny. V re­a­lite, ak sa mi aj po­darí ráno si za­cvi­čiť, všetko os­tatné  po­tom stí­ham s od­re­tými ušami a na po­rade se­dím s mok­rými vlasmi, ktoré som ne­stihla ani vy­su­šiť.

V čom by si sa chcela do bu­dúcna zme­niť a na­pre­do­vať?

Vstá­vať skôr!!!!! To už plá­nu­jem asi de­sať ro­kov. Chcela by som byť to­le­ran­tnej­šia voči iným aj voči sebe, a mať viac “na háku”. Nie­kedy zby­točne veci do­predu rie­šim a vy­tvá­ram si stres. Ťahá mi na trid­siatku, treba si už dá­vať po­zor na vrásky! 🙂

Každá z nás máme svoje strasti, sta­rosti, ra­dosti a omyly. Je teda niečo, čo vo svo­jom ži­vote ľu­tu­ješ?

Ne­ľu­tu­jem. Ale nie preto, že by som ne­uro­bila v mi­nu­losti chyby, hlú­posti alebo zly­ha­nia, tých bolo dosť. Ale preto, že ľú­tosť ex post po­va­žu­jem za úplne zby­točnú emó­ciu. Ľu­to­vala by som, ak by som nie­komu zá­merne ub­lí­žila. Ve­rím, že také sa ne­stalo. Jasné, že ob­čas niečo za­mrzí a po­viem si, sakra, to som mohla spra­viť, po­ve­dať, pre­ko­nať inak. Ale to patrí k ži­votu a práve z toho sa učíme, nie? Na­miesto ľú­tosti si ho­vo­rím – aha Veri, tak toto je ďal­šia lek­cia od ži­vota, ob­čas aj s mier­nou fac­kou. Na­bu­dúce to tak ne­rob.

Čo ťa pri­viedlo k tomu, aby si išla štu­do­vať do New Yorku? Predsa len, 18 ročné dievča sa roz­hodne ísť samé štu­do­vať do za­hra­ni­čia. Zna­mená to, že si už v te­e­ne­ger­skom veku presne ve­dela čo chceš a išla si si za tým, alebo to bola len zhoda ná­hod?

Po­merne skoro, už kon­com zá­klad­nej školy, som ve­dela, že ma láka uni­ver­zita v za­hra­ničí, a vždy ma to ťa­halo do USA. Cho­dila som na IB sek­ciu na Gym­ná­ziu Jura Hronca v Bra­ti­slave, kde som mala me­dzi­ná­rodnú ma­tu­ritu, takže štú­dium vo svete bolo ot­vo­re­nej­šie. Väč­šina z mo­jich spo­lu­žia­kov skon­čila v za­hra­ničí. Pro­ces hlá­se­nia sa do USA na vy­sokú školu je tro­chu kom­pli­ko­va­nejší a najmä zdĺha­vejší.  Treba mať po­čas stred­nej dobré známky, mi­mo­škol­ské ak­ti­vity, od­po­rú­ča­nia, tak sa na to treba pri­pra­viť. Bola to dl­ho­do­bej­šia snaha a nie zhoda ná­hod. Som vďačná, že to vy­šlo, boli to skvelé štyri roky.

Čo ťa mo­ti­vuje v osob­nom a pra­cov­nom ži­vote?

Mo­ti­vujú ma prajní, ve­selí, po­korní, am­bi­ci­ózni, tvrdo pra­cu­júci ľu­dia, čo sa ne­vy­ho­vá­rajú, ne­mrn­čia, idú si za svo­jím, no nie cez mŕt­voly. Mám to veľké šťas­tie, že ich okolo seba, v ro­dine, práci, či me­dzi ka­ma­rátmi, mám ko­pec. Veľmi tú­žim raz byť taká istá.

Ďa­ku­jeme Ve­ro­nika za roz­ho­vor a pra­jeme do ži­vota veľa krás­nych chvíľ, šťas­tia a úspe­chov. Sme veľmi radi, že máme v slo­ven­skom šou­biz­nise ženu, ktorá nás mo­ti­vuje a in­špi­ruje.

Ja ďa­ku­jem za zá­u­jem, ve­rím, že som ne­bola veľmi kli­še­ovitá a ne­nu­dila Vás. Nie­kedy by som to­tiž mohla byť aj struč­nej­šia, ho­vorí môj muž 🙂 Nech sa Vám darí, a nech sa in­špi­ru­jeme na­vzá­jom!

Komentáre