Bolo to raz dávno, keď som doma ležala v posteli s horúčkou, bolesťou hrdla a navôkol mňa sa nachádzali antibiotiká a dva litre čaju. A naozaj som nevedela, čo robiť s toľkým voľným časom. Komunikačné technológie ma presvedčili, aby som niekoho vyhľadala. Prezerala som, čítala som a nejakým spôsobom som Ti napísala Ahoj.

Nepamätám si mnoho vecí a ty to dobre vieš. Ale predpokladám, že to takto bolo. Písali sme, smiali sme sa, no stále som bola opatrná. Aj keď niečo mi už vtedy hovorilo, že nebudeš až taký zlý človek. Do určitej miery si ním nebol. Asi si mal toho veľa v škole a v rodine. Začínam si spomínať na X rôznych dôvodov, prečo nie. Ale asi nechcem poznať odpoveď na otázku, či to bola vždy pravda.

Aj keď, nemám problém Ti veriť. Aj napriek všetkému, čo sa stalo. No ak to tak naozaj bolo, máš jeden bod k dobru. Ak nie, tak radšej na to zabudnime.

Po nejakej dobe som usúdila, že nič zlé sa neudeje, ak budeš poznať moje meno. A naozaj som Ťa na tej prekliatej sociálnej sieti „šťuchla„. Sama som neverila, že som to vtedy urobila.

Aké to boli vtedy neskutočné problémy. 🙂

Veď vieš, náhoda je hlúpa.. Ty si možno bol pre mňa náhodou, no hlúpym by som Ťa nenazvala. A možno sa tomu doteraz čuduješ a lámeš si hlavu nad tým, prečo sa na Teba nehnevám.