Snažím sa byť šťastná, ale nejde to. Cítim sa hrozne osamelo a zlomene. Nemám k tomu poriadne ani dôvod, pretože mám milujúcu rodinu aj kamarátov. Môj život tvoria zväčša tie kladné veci než negatívne, ale aj tak cítim, že v mojom vnútri nie je úplne všetko v poriadku.
Nedokážem odpovedať na otázky typu: „Čo sa s tebou deje?“, „Prečo sa tak cítiš?“, „Stalo sa ti niečo?“. Sama neviem, čo sa deje a nechcem sa takto cítiť, ale cítim.
Milovala som byť v spoločnosti ľudí, ale teraz sa tomu vyhýbam, čo najviac, pretože sa niekedy neudržím a moje slzy sa spustia samé od seba. A vtedy sa všetko zastaví a som iba ja a smútok. Vtedy chcem byť sama… Vtedy sa cítim sama. Neviem to vysvetliť, ale prosto to tak je.
Sú dni, kedy som tak moc šťastná, kedy milujem samú seba, dokonca aj všetky moje nedokonalosti. Ale keď to nezvládam a položí ma všetko na kolená, tak akoby sa z môjho života vytratilo to dobré.
„Neřešitelná otázka: Jsem zlomen? Upadám? Skoro vše tomu nasvědčuje (chlad, tupost, nervový stav, nesoustředěnost, neschopnost pracovat, bolesti hlavy, nespavost), proti tomu svědčí skoro už jen naděje.“ — Franz Kafka
Je to v pohode, pretože viem, že život nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. A po tomto všetkom príde vždy to pozitívne.
„Beznaděj je vlastně porážkou. Nesmíme se jí oddat, dokud jsme ještě schopni něco dělat“ -Karl Jaspers
Neprestávajte veriť na dobro vo vašom živote, iba kvôli tomu, že práve sa tak necítite. Hľadajte a bojujte. Samo sa to nespraví!
