Občas kričím viac ako treba, ale iba preto, že mi na danej veci záleží až priveľa. Zvyknem plakať, ale celkom vždy si to nechám na ten moment, keď je neskorá noc a som v izbe sama. Zvyknem sa aj zamilovať, do kabeliek, topánok, hercov vo filme a najmä do nesprávnych mužov. Ale verím v šťastne konce, verím v pravú lásku a v to, že človek sa dokáže pre lásku zmeniť. Že muž sa dokáže zmeniť, ak sa zamiluje.

A tak si nahováram, pri nesprávnom mužovi, že ja som TÁ, jedna jediná, ktorá ho dokáže pochopiť, zmeniť k lepšiemu a udržať ho „na krátko“. Dať mu pravý význam pre vzťah. Ale časom vždy pochopím, že to bolo viac v mojej hlave ako v reálnom živote. Ale to nevadí. Aj keď to bolí, je to dobrá bolesť. Lebo sa pri nej učím, padám a znova vstávam. Učím sa, ako byť sama. Milujem byť sama. Len tak sedieť, čítať si knihu, alebo si pustiť pomalú hudbu a sledovať, čo sa deje vonku z okna. Milujem západy slnka, dáva mi to istotu v tom, že všetko vždy skončí krásne, a ak nie, ešte nie je koniec.

Som občas hysterická, ale to už patrí k tomu, byť ženou. Roky trénujem skrývať smútok za úsmevy a priznám sa, že som v tom dobrá. Vždy sa snažím každému pomôcť a poväčšine hľadám v ľuďoch iba to dobré, pretože verím, že každý z nás je dobrým človekom bez ohľadu na to, koľko „obalov“ na sebe má, aby skryl svoju skutočnú podstatu. Niekedy som ticho a vyčítavo pozerám na všetkých. Nie je to preto, že by ma každý hneval, je to tým, že niekto ma sklamal natoľko, že okrem odurdenej grimasy neviem urobiť nič iné.

Smejem sa, bavím sa a užívam si život. Prečo? Lebo ho milujem.

Lebo som mladá, slobodná a verná životu. Lebo sa chcem baviť, chcem prežiť tento pocit na plno, vychutnávať si tú slobodu. Chcem v starobe spomínať na toto obdobie s úsmevom, s tým, že každá tá párty za to stála. Že to malo význam. Chcem vedieť, že som žila. Že som svoj život nepremárnila. Chcem tú slobodu mať v sebe aj po rokoch. Nechcem z lásky robiť väzenie. Chcem to žiť. Zvyknem dávať viac ako dostávať, ale mne to nevadí, pretože viem, že tie veci robím správne, že iných tešia, že rozdávam lásku a to je dôležité. Chcem prežiť niečo skutočné, niečo, čo vydrží bez dátumu spotreby.

Nepotrebujem si svoje ego zvyšovať polonahými fotkami na sociálnych sieťach, pretože viem, že moje polonahé telo ten správny muž ocení viac v súkromí ako na verejnosti.

Nemám rada ak na mňa niekto kričí, ak si zo mňa robí niekto srandu. Áno, som žena a som citlivá a mrzí ma to. Vždy sa snažím napraviť všetko zlé a ospravedlňujem sa za veci, za ktoré by som sa nemusela. Viem poďakovať aj za maličkosť, pretože tie vytvárajú celok a hlavne preto, aby som udržala nažive niečo, čo ľudia začali „pochovávať“. Lásku, úctu, vďaku. Tým ja žijem, to je vo mne.

Musíš ma prijať takú, aká som. Nemeň ma. Ak sa budem chcieť zmeniť, urobím to. Môžeš mi povedať, čo ti na mne vadí, poukázať na moje chyby, ale to je všetko. Nemôžeš ma nútiť robiť veci inak. Ja ti poviem tiež, čo by si mal robiť inak, ale nečakám, že to spravíš, lebo rozhodnutie je iba na tebe.

View this post on Instagram

🥀

A post shared by Kai Böttcher (@kai.boet) on

Zvyknem jesť v noci zmrzlinu, zabalená v deke, sledovať sex v meste a nadávať ma mužov, ale deň na to viem ísť na párty, baviť sa do rána a pôsobiť, že som nikdy nebola zlomená.

Viem byť najlepšou priateľkou, sestrou, nepriateľom, milenkou, dokážem byť čímkoľvek. Ale hlavne, dokážem byť ženou. Dokážem pomôcť druhej žene, podporiť ju a nemusím to vytrúbiť do celého sveta. Môžem ťa milovať, ale pokiaľ viem, že si pre mňa nesprávny, odídem z tvojho života.

Viem sa hodiny pozerať na oblohu plnú hviezd a nepovedať ani slovo, iba preto, že ma to nejakým spôsobom upokojuje. Niekdy ti nepoviem nič, inokedy sa mi huba nezavrie ako je deň dlhý. A to iba preto, že som žena. Občas nerozvážna, strelená, zaľúbená, smutná, veselá, detská, príliš dospelá ale hlavne vďačná. Za všetko, za každý moment, situáciu, za všetko dobré či zlé.

Lebo toto všetko ma robí tým, čím som dnes.

Komentáre