Ob­čas kri­čím viac ako treba, ale iba preto, že mi na da­nej veci zá­leží až pri­veľa. Zvyk­nem pla­kať, ale cel­kom vždy si to ne­chám na ten mo­ment, keď je ne­skorá noc a som v izbe sama. Zvyk­nem sa aj za­mi­lo­vať, do ka­be­liek, to­pá­nok, her­cov vo filme a najmä do ne­správ­nych mu­žov. Ale ve­rím v šťastne konce, ve­rím v pravú lásku a v to, že člo­vek sa do­káže pre lásku zme­niť. Že muž sa do­káže zme­niť, ak sa za­mi­luje.

A tak si na­ho­vá­ram, pri ne­správ­nom mu­žovi, že ja som TÁ, jedna je­diná, ktorá ho do­káže po­cho­piť, zme­niť k lep­šiemu a udr­žať ho „na krátko“. Dať mu pravý vý­znam pre vzťah. Ale ča­som vždy po­cho­pím, že to bolo viac v mo­jej hlave ako v re­ál­nom ži­vote. Ale to ne­vadí. Aj keď to bolí, je to dobrá bo­lesť. Lebo sa pri nej učím, pa­dám a znova vstá­vam. Učím sa, ako byť sama. Mi­lu­jem byť sama. Len tak se­dieť, čí­tať si knihu, alebo si pus­tiť po­malú hudbu a sle­do­vať, čo sa deje vonku z okna. Mi­lu­jem zá­pady slnka, dáva mi to is­totu v tom, že všetko vždy skončí krásne, a ak nie, ešte nie je ko­niec.

Som ob­čas hys­te­rická, ale to už patrí k tomu, byť že­nou. Roky tré­nu­jem skrý­vať smú­tok za úsmevy a pri­znám sa, že som v tom dobrá. Vždy sa sna­žím kaž­dému po­môcť a po­väč­šine hľa­dám v ľu­ďoch iba to dobré, pre­tože ve­rím, že každý z nás je dob­rým člo­ve­kom bez ohľadu na to, koľko „oba­lov“ na sebe má, aby skryl svoju sku­točnú pod­statu. Nie­kedy som ti­cho a vy­čí­tavo po­ze­rám na všet­kých. Nie je to preto, že by ma každý hne­val, je to tým, že nie­kto ma skla­mal na­toľko, že ok­rem odur­de­nej gri­masy ne­viem uro­biť nič iné.

Sme­jem sa, ba­vím sa a uží­vam si ži­vot. Prečo? Lebo ho mi­lu­jem.

Lebo som mladá, slo­bodná a verná ži­votu. Lebo sa chcem ba­viť, chcem pre­žiť tento po­cit na plno, vy­chut­ná­vať si tú slo­bodu. Chcem v sta­robe spo­mí­nať na toto ob­do­bie s úsme­vom, s tým, že každá tá párty za to stála. Že to malo vý­znam. Chcem ve­dieť, že som žila. Že som svoj ži­vot ne­pre­már­nila. Chcem tú slo­bodu mať v sebe aj po ro­koch. Nech­cem z lásky ro­biť vä­ze­nie. Chcem to žiť. Zvyk­nem dá­vať viac ako do­stá­vať, ale mne to ne­vadí, pre­tože viem, že tie veci ro­bím správne, že iných te­šia, že roz­dá­vam lásku a to je dô­le­žité. Chcem pre­žiť niečo sku­točné, niečo, čo vy­drží bez dá­tumu spot­reby.

Ne­pot­re­bu­jem si svoje ego zvy­šo­vať po­lo­na­hými fot­kami na so­ciál­nych sie­ťach, pre­tože viem, že moje po­lo­nahé telo ten správny muž ocení viac v sú­kromí ako na ve­rej­nosti.

Ne­mám rada ak na mňa nie­kto kričí, ak si zo mňa robí nie­kto srandu. Áno, som žena a som cit­livá a mrzí ma to. Vždy sa sna­žím na­pra­viť všetko zlé a ospra­vedl­ňu­jem sa za veci, za ktoré by som sa ne­mu­sela. Viem po­ďa­ko­vať aj za ma­lič­kosť, pre­tože tie vy­tvá­rajú ce­lok a hlavne preto, aby som udr­žala na­žive niečo, čo ľu­dia za­čali „po­cho­vá­vať“. Lásku, úctu, vďaku. Tým ja ži­jem, to je vo mne.

Mu­síš ma pri­jať takú, aká som. Ne­meň ma. Ak sa bu­dem chcieť zme­niť, uro­bím to. Mô­žeš mi po­ve­dať, čo ti na mne vadí, po­u­ká­zať na moje chyby, ale to je všetko. Ne­mô­žeš ma nú­tiť ro­biť veci inak. Ja ti po­viem tiež, čo by si mal ro­biť inak, ale ne­ča­kám, že to spra­víš, lebo roz­hod­nu­tie je iba na tebe.

View this post on Ins­ta­gram

🥀

A post sha­red by Kai Bött­cher (@kai.boet) on

Zvyk­nem jesť v noci zmrz­linu, za­ba­lená v deke, sle­do­vať sex v meste a na­dá­vať ma mu­žov, ale deň na to viem ísť na párty, ba­viť sa do rána a pô­so­biť, že som ni­kdy ne­bola zlo­mená.

Viem byť naj­lep­šou pria­teľ­kou, ses­trou, ne­pria­te­ľom, mi­len­kou, do­ká­žem byť čím­koľ­vek. Ale hlavne, do­ká­žem byť že­nou. Do­ká­žem po­môcť dru­hej žene, pod­po­riť ju a ne­mu­sím to vy­trú­biť do ce­lého sveta. Mô­žem ťa mi­lo­vať, ale po­kiaľ viem, že si pre mňa ne­správny, od­ídem z tvojho ži­vota.

Viem sa ho­diny po­ze­rať na ob­lohu plnú hviezd a ne­po­ve­dať ani slovo, iba preto, že ma to ne­ja­kým spô­so­bom upo­ko­juje. Nie­kdy ti ne­po­viem nič, ino­kedy sa mi huba ne­zav­rie ako je deň dlhý. A to iba preto, že som žena. Ob­čas ne­roz­vážna, stre­lená, za­ľú­bená, smutná, ve­selá, det­ská, prí­liš do­spelá ale hlavne vďačná. Za všetko, za každý mo­ment, si­tu­áciu, za všetko dobré či zlé.

Lebo toto všetko ma robí tým, čím som dnes.

Komentáre