Ot­vo­rila oči.

Stále bol tam. Bol tam a po­sie­lal jej presne ten úškrn, ktorý na ňom tak zbož­ňo­vala. Na­tia­hol k nej ruku a uka­zo­vá­kom ju po­hla­dil po líc­nej kosti. Pri­vrela oči a uží­vala si jeho prí­tom­nosť..do­tyky..

Po­čula, ako uro­bil po­hyb sme­rom k nej a po­cí­tila jeho dych na svo­jom krku. Po ce­lom tele jej okam­žite pre­behli zi­mom­riavky. Bolo to tak vždy, keď bol prí­liš blízko. Ne­ot­vá­rala oči a ča­kala, čo bude na­sle­do­vať.

Ča­kala, kedy po­cíti do­tyk jeho slad­kých pier na svo­jej po­kožke.

Ru­kami jej od­hr­nul vlasy z krku a ve­no­val jej bozk. Keď sa jeho pery dot­kli jej šije, celé telo jej br­nelo. Zo­vrela ruky v päsť a uží­vala si tento mo­ment.

Znova.

Jeho pery sa opäť ob­treli o jej hebkú po­kožku. Oto­čila sa sme­rom k nemu a za­hľa­dela sa do jeho priez­rač­ných mod­rých očí. V tráve na­hma­tala jeho ruku a pevne mu ju zo­vrela. Nech­cela ju pus­tiť.

Ni­kdy viac.

Pri­tisla si ju k pe­rám a po­maly vdy­cho­vala jeho vôňu. Ško­rica, le­van­duľa…ale bolo tam ešte niečo. Niečo, čo mo­men­tálne ne­do­ká­zala ur­čiť.

Poď,“ po­ve­dal od­razu, keď sa za­čal sta­vať na rovné nohy a na­ča­ho­val k nej ruku. Ne­mu­sel jej to dva­krát opa­ko­vať. Hneď stála po jeho boku a ru­kou mu pevne zvie­rala tú jeho. Ne­mala ani naj­men­šie tu­še­nie, kam ju chce za­viesť, ale bolo jej o jedno.

unsp­lash.com

S ním by išla kam­koľ­vek. Po­kojne aj na kraj sveta.

Keď po chvíli za­stal a po­zrel sa na ňu, na tvári sa mu zra­čil vý­raz, ktorý vô­bec ne­do­ká­zala iden­ti­fi­ko­vať. Je­diné čo ve­dela bolo, že to ne­bola láska. Ani pria­teľ­stvo. Chy­til ju okolo pása a pri­ti­sol ju k sebe. Ino­kedy by za túto blíz­kosť dala ho­cičo.

Toto však bolo iné. Ne­bol to do­tyk, aký po­znala. Chcela sa vy­má­miť z jeho ob­ja­tia, ale nech­cel jej to do­vo­liť. Ne­mala naj­men­šiu šancu uvoľ­niť sa zo zo­vre­tia, v kto­rom bola za­jatá.

Zrazu po­cí­tila, ako stráca pevnú zem pod no­hami. A to do­slova.

Zem sa za­čala triasť a ona ledva udr­žala rov­no­váhu. Po­zrela na neho so zde­se­ním v očiach. Ale to, čo vi­dela, už ne­bol viac člo­vek, kto­rého tak dobre po­znala. Priez­račné oči boli zrazu tmavé ako uhoľ a láska sa z nich ra­zom vy­tra­tila. Ak v nich vô­bec ne­jaká sku­točne bola…

Keď sa po­zrela na zem, zo­stala zde­sená. Okolo nich sa vy­tvo­rila prie­kopa, kto­rej ko­niec by hľa­dala len márne.

Bola stra­tená.

Stra­tená vďaka svo­jim ci­tom. Stra­tená kvôli svo­jim či­nom. Stra­tená už navždy. Cí­tila ako padá..

Do stra­tena.

Komentáre