Dí­vala som sa do zrkadla ako pr­vý­krát. Triasla som sa. Ne­viem prečo. Po ta­kom čase by som už mo­tý­ľov v bru­chu ne­mala mať. Na ústa som si na­niesla len bez­fa­rebný bal­zám, pre­tože viem, že ma na­ma­ľo­vanú moc ne­mu­síš. Na mo­bile mi cinkla správa a ja som ve­dela, čo to zna­mená. Chcela som si to ešte ro­zmys­lieť. Ale už ne­bolo ako.

Na­dýchla som sa a pri­buchla za se­bou vcho­dové dvere. Sadla som si k tebe do auta a vy­chr­lila na teba prvé, čo mi na­padlo. Vy­ze­ral si zni­čene, takže som to skon­šta­to­vala. Veď ty vieš, že vždy veľa roz­prá­vam, ak som ner­vózna. A vždy roz­prá­vam ne­zmysly. A hoci si aj po­viem, že ten­to­krát sa ustrá­žim, ni­kdy sa mi to ne­po­darí.

Mu­sel si to za­re­gis­tro­vať, pre­tože si bol ús­tre­tový. Od­po­ve­dal si na každú moju otázku tr­pez­livo a zro­zu­mi­teľne. Pop­ravde, mala som celú cestu nut­ka­nie ťa chy­tiť za ruku, ale ne­chala som to na teba. Po­čas cesty som mala ruky po­lo­žené na steh­nách, aby si sa ma ne­patrne mo­hol dot­knúť. Keďže som často pre­a­fek­to­vaná, bolo to pre mňa tiež ná­ročné.

Ale za ruku si ma ne­chy­til a mňa to pre­sved­čilo len o tom, že po­ze­rám veľa ro­man­tic­kých fil­mov. Alebo som si mala spo­me­núť na to, ako si mi viac­krát vy­svet­ľo­val, že ľu­dia si ne­ve­dia vy­tiah­nuť z prsta, čo od nich chcem a oča­ká­vam.

Roz­prá­vali sme sa dlho a ja som si práve vtedy uve­do­mo­vala, ako ťa viac a viac ľú­bim. Ne­po­ve­dala som ti to. Chcela som ti to po­ve­dať až ne­skôr, v tom správ­nom oka­mihu. Preto som sa len ne­chala uná­šať. Chý­balo mi to. Hla­dil si ma po vla­soch a ja som sa zrazu cí­tila úplne po­kojná. Tvoja prí­tom­nosť mi síce pri­ná­šala vnú­torný po­koj, no srdce mi bilo ako o ži­vot.

Pri­tia­hol si si ma k sebe a jemne sa nám dot­kli pery. Pre­šli mnou zi­mom­riavky. Pri­tú­lila som sa k Tebe. Mi­lu­jem tvoju vôňu. Dú­fala som, že ma ni­kdy z ná­ru­čia ne­pus­tíš.

Ešte ni­kdy sa mi tak ťažko z auta ne­vy­stu­po­valo. Nech­cela som sa lú­čiť. Tú­žila som len po tom, aby si niečo po­ve­dal. Po­kojne aj niečo bláz­nivé, že od­ídeme od na­šich prob­lé­mov nie­kam ďa­leko. A hlavne, že od­ídeme spolu. Bola by som navždy tvoja prin­cezná. Len ty vieš, ako mi­lu­jem ru­žovú. Kú­pil by si mi preto hebkú ru­žovú deku, aby mi ne­bola zima a vy­dali by sme sa na dob­ro­drúž­stvo. Možno by sme si spra­vili ko­nečne dieťa, o kto­rom ti tak dlho roz­prá­vam. Malo by tvoje oči a môj po­hľad. Áno, to všetko mi vtedy na­padlo. Aké by to bolo do­ko­nalé. Ale na­dýchla som sa a z auta na­ko­niec vy­stú­pila. Má to čas. Ešte vždy si to mô­žeme spl­niť.

A te­raz je už ne­skorý ve­čer. Le­žím v po­steli a pre­mýš­ľam, kedy a ako ti po­viem, že ťa ľú­bim. Toto stret­nu­tie si chcem u seba ne­chať navždy. Tvoja vôňa os­tala na mo­jom svetri, preto s ním za­spá­vam ako taká pu­ber­tiačka. Ale ne­vadí mi to. Cí­tim sa štastná. A možno to vy­znie ne­po­cho­pi­teľne, ale cí­tim sa mi­lo­vaná. To je ten po­cit, o kto­rom som ti ho­vo­rila, že mi chýba.

Komentáre