Možno nás nechcú uraziť alebo to len jednoducho nevedia naformulovať…

Ženy majú niekedy mylnú predstavu o tom, čo muži vlastne chcú. Možno im to ešte žiaden nepovedal, možno sa len náročky tvária, že to nepočuli, lebo počuť nechceli… Tak či onak, teraz sa už tomu nevyhnú.

1. Ženu, ktorá sa vie správať

Kedysi bolo úplne bežné, že žena mala správne vychovanie a vedela, ako sa patrí prezentovať seba samú v spoločnosti. Lenže keď nazrieš do ulíc dnes a vidíš všetky tie polonahé päťkorunové pipky so slovníkom hokejistu a názormi dvojročného dieťaťa (čo je mimochodom totálne vražedná kombinácia), tak zistíš, že slušné vychovanie u nežného pohlavia akosi vykapalo.

Teraz je to samá emancipácia, feminizmus, rovnosť, avšak očividne sa niekde stala chyba v preklade a dievčence si to interpretovali ako neobmedzené chŕlenie vulgarizmov na verejnosti preoblečené za vyjadrovanie vlastného názoru. Vyjadrovanie vlastného názoru? Áno. Vyjadrovanie vlastného názoru na štýl Danielle Bregoli? Celé zle.

2. A dokonca je na sociálnych sieťach

Polonahými fotkami na sociálnych sieťach možno zaujmeš všetkých zúfalých samohoničov pod slnkom, no svojho potenciálneho nápadníka tým jednoznačne neohúriš. Sexy telo je sexy telo a hádam neexistuje heterosexuálny chlap, ktorý by sa rád nepokochal peknou fotkou atraktívnej ženy, no netreba zabúdať, že „pozrieť, oceniť, olajkovať“ nie je to isté ako „zobrať si ju a ľúbiť“.

Tristo lajkov na Instagrame pod fotkou plážových bikín a ich príťažlivou výplňou určite pohladká ego a vystrelí ukazovateľ sebavedomia kamsi do nebies, ale nepoznám chlapa, ktorý by si v hlave povedal „wow, tá má veľa lajkov, s tou by som rád chodil“. Skôr by ju rád osúložil do bezvedomia a potom si našiel frajerku, ktorá nemá potrebu umelo si zvyšovať internetovú popularitu nahotou.

3. Úprimnosť

Vo všeobecnosti sa hovorí, že chlapi sa boja úprimných žien, ale v skutočnosti by si radšej vypočuli ako to naozaj je, než si nechali mazať medové motúzy popod fúz a od*bávať sa až donevidím. Úprimnosť nie je hriech a vlastne by mala byť základom každého vzťahu (nielen toho partnerského, ale naozaj úplne každého).

Je však len veľmi tenká hranica medzi hovorením pravdy a poukazovaním na každú drobnú nedokonalosť toho druhého, na ktorú nie je dvakrát pyšný, no akosi s ňou v tomto momente nie je schopný nič robiť. Keď tú hranicu nájdeš a naučíš sa nechodiť na nepriateľské územie, pochopíš, že vždy je lepšie povedať veci narovinu ako nabaľovať jednu drobnú lož na druhú a skladať si v živote skladačku patologického klamára.

Komentáre