Jedno slovo, ale poznáme ho z mnohých perspektív. Sme rôzni a naše vnútorné prežívanie odráža naše vnímanie vďačnosti. Niekto je vďačný, až keď dosiahne to, čo chce. Až vtedy si povie, že je vďačný za to, čo má.

Niekto vďačnosť odmieta úplne, pretože svojimi očami vidí, že v jeho živote neexistuje nič, za čo by mohol vďaku prejaviť. Niekto jednoducho je vďačný za každý deň. Len tak. Za to, že sa budí každé ráno. Za to, že má strechu nad hlavou, zdravie a robotu. Niekto sa vďačnosti nikdy nenaučí. A niekto o nej učí ostatných.

Najlepšie je nájsť zlatú strednú cestu. Byť vďační za každú maličkosť vo svojom každodennom živote. Byť vďační, keď dokážeme sami sebe, že máme na to, aby sme zvládli, čo si zaumienime. Nepreháňať to, pretože sú ľudia, ktorí si to vážiť nikdy nebudú. Je to zbytočné plytvanie našou energiou a časom.

A byť vďační za našich učiteľov, ktorí nás sprevádzajú v našom živote a môžeme sa od nich učiť. Od ľudí alebo aj od našich domácich miláčikov, ktorí sú vďační za každé pohladenie.

Veľmi dôležité je naučiť sa ďakovať za samých seba! Si pre seba tým najlepším človekom na svete a zároveň jediným, ktorý s tebou bude do konca života. 

Je to dôležitá vlastnosť, ktorú by sme mali zaradiť do svojho života, pretože nám ho z veľkej miery uľahčuje. A byť vďační aj za to „zlé“.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.